Osobná spoveď
S manželom máme krásny, harmonický vzťah. Všetko išlo akosi prirodzene. Dva mesiace po sobáši som manžela skoro ráno zobudila s pozitívnym testom v ruke. Boli sme šťastní, plní očakávania. Bolo to pohodové obdobie.
Prišiel deň pôrodu.
Pre nepostupujúci pôrod bola vykonaná akútna sekcia. Dva dni po zákroku mi zavolala mama. Nebuď prekvapená, ak ti náhodou hneď nenabehne materský cit. Prečo mi také niečo vôbec hovorí?
Po prepustení domov sa všetko zdalo byť v poriadku. Rozmýšľala som nad tým, čo mám vlastne cítiť. Už ten materský cit mám? Ešte neprišiel? Sú to nejaké úžasné explózie citov? Začal ubiehať tretí týždeň. Vonku boli šialené horúčavy. Začala som otvárať knihy a čítať si o príznakoch dehydratácie a prehriatí u novorodencov. Merala som synovi v kuse teplotu, kontrolovala či nemá prepadnutú fontanelu. Bola som posadnutá jeho zdravotným stavom. V kuse som ho kontrolovala. Dostala som šialený strach, že ho nejako zle chytím a on zostane postihnutý.
Raz mi manžel počas kojenia povedal: „Nedrž ho takto, veď mu môžeš vykĺbiť ruku!“ Muž zaspal a ja som ho prišla zobudiť, že malý má vykĺbené rameno. Začala som halucinovať. Zdalo sa mi, že syn má jednu ruku menšiu aj nožičky má akosi inak. Zapálil sa mi prsník. Začala som mať vysoké teploty, silnú triašku. Trvala som natom, aby k nám prišla laktačná poradkyňa. Povedala niečo v zmysle: „Nebojte, máte nato 4 týždne“. Doteraz neviem, čo tým myslela. No ja som si tieto jej slová ako aj slová mamy držala v podvedomí. Muž ma „dokopal“ k tomu, aby som šla s tým k doktorovi, nech mi nasadí antibiotiká.
Vtedy som si prvýkrát priznala, že mi nie je psychicky dobre.
Doktor mi odporučil ihneď vyhľadať psychiatra, lebo to môže byť laktačná psychóza. Samozrejme všetko bolo prednejšie a ja som nešla. Mala som pocit, že som úplne neschopná, ako matka úplne nemožná. Nič neviem. Ani kojiť neviem! Nejedla som, nespala som, schudla som asi 15kíl. Zožltli mi zuby, čo som si ich neumývala. Snažila som sa byť tak dokonalou matkou až som dospela do bodu, že som úplne k ničomu.
Bol utorok.
Ráno som sa zobudila v euforickom stave, že všetky moje zlé pocity sú preč. Držala som malého na rukách, a ja som dostala pocit, že ho prvýkrát vidím reálne. Začala som si spievať, smiať sa… Večer som dostala hysterický záchvat, že sa malý odo mňa odtláča a ako matku ma nechce. Zajtra má 4 týždne a ja som ho navždy stratila. Už s ním nikdy nebudem schopná naviazať žiadny vzťah. Vybehla som na balkón v snahe sa vyplakať, avšak zo mňa vyšiel len hysterický výkrik. Manžel mi povedal, že sa ma bojí, že som „šiši“ a striedam nálady.
Prišla sanitka.
Zobrali ma na akútne psychiatrické oddelenie. S mokrou hlavou, bez vecí, bez telefónu. Strávila som tam 5 dní, potom ma preložili na otvorené oddelenie, kde som zostala necelé dva týždne. Bola mi umelo zastavená laktácia kvôli liečbe. Ten fakt, že ho už kojiť nebudem, bol pre mňa veľmi náročný. Dnes už viem, že na kojení svet nestojí. Môj stav sa stabilizoval a so správne nasadenou liečbou som prišla domov. Na dva dni som prestala užívať antipsychotiká, lebo som mala pocit, že sú mi zbytočné, veď sa predsa cítim dobre.
Nastali najhoršie dni v mojom živote.
Plač syna bol pre mňa šialene stresujúci. Nespala som s ním v jednej izbe, lebo som to nemohla zniesť. Zdal sa mi 1000x intenzívnejší, ako v skutočnosti bol. Chcela som vyskočiť z vlastnej kože. Nevyspatá som ledva videla, ledva som šúchala nohami, keď som kráčala. Doteraz si pamätám, ako som stála pred zrkadlom a snažila som sa nasilu na seba usmiať. Moje svaly mi to nedovolili. Ako by som ich nevedela vôbec ovládať. Nevedela som plakať, smiať sa, necítila som empatiu. Bola som v tme.
Vtedy som si prvýkrát chcela ublížiť a ukončiť moje trápenie. Sedela som na posteli zúfalá a prosila Boha, aby mi dal silu.
Po návšteve mojej ambulantnej psychiatričky som opäť začala užívať antipsychotiká spolu s antidepresívami, liekmi na spanie a kopu liekov na úzkosť. Nič ma nebavilo robiť. Všetko strašne dlho trvalo. Polievku som radšej vypila, lebo tak som to zjedla rýchlejšie. Mala som pocit, že sa učím od znovu variť, maľovať sa, všetko čo vyžadovalo sústredenosť bolo pre mňa strašne zložité.
Stav sa mi začal zlepšovať asi po 4 mesiacoch.
Dnes je to už skoro 17 mesiacov a ja užívam detskú dávku antidepresív. Môj syn je môj najväčší dar od života. Milujem ho celým mojím srdcom a dušou. Každý deň mi dáva pocítiť, ako veľmi ma miluje, ako ma potrebuje a že som jeho stred vesmíru, tak ako on je ten môj.
Som hrdá matka a manželka, silnejšia ako nikdy pred tým. Aj napriek tomu čo sa stalo, túžime mať druhé dieťa. V rámci prevencie mi hneď po pôrode zastavia laktáciu, takže už nikdy nesmiem kojiť. A hoci je tam riziko, že aj napriek týmto opatreniam sa mi stav zopakuje, som pripravená tomu čeliť. Lebo rodina zato stojí.
Začala som chodiť na psychoterapie, prihlásila som sa na bachatu, smejem sa, plačem, ŽIJEM!
Čo odkazujem?
Všetko má raz svoj koniec. A aj keď sa ocitnete v tej najtemnejšej tme, nebojte sa prijať pomocnú ruku. Lebo tam je cesta k uzdraveniu.
Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.
Téme popôrodnej psychózy (od označenia laktačná psychóza sa už upúšťa) sa budeme venovať v niektorom z ďalších našich článkov. Pre túto chvíľu hovoríme aspoň o tom, že štatisticky sa výskyt popôrodnej psychózy udáva u 0,1-0,2% žien po pôrode. Sledujte nás aj naďalej.
