,,Keby som nemala podporu, neviem, čo mám robiť a čo sa so mnou deje, tak to nedopadne dobre.”
O téme duševného zdravia po pôrode som reálne dopredu nevedela nič. Vedela som, že niečo takéto existuje, ale nič konkrétne. Mali sme to dokonca aj my v rodine, resp. moja teta, ale tak 40 r. dozadu. Doba vtedy ale bola iná, ľudia nemali informácie.
Keď som otehotnela, vyskakovala mi táto rodinná skúsenosť často v hlave. Bála som sa, aby som aj ja sama nemala popôrodnú depresiu. Nevedela som čo konkrétne takáto diagnóza zahŕňa, len som mala strach, keď sme ju mali v rodine. V určitom bode, keď sa u mňa rozvinula, som si dokonca myslela, že som si ju nejako privolala. To však nie je možné. Depresia sa proste stane, človek si ju len tak neprivolá.
Vytúžený syn
Náš syn je vytúžené dieťa. Čakali sme na neho niekoľko rokov. Veľmi sme sa tešili, tehotenstvo bolo naozaj radostné obdobie. Bola som veľmi spokojná, vysmiata. Proste šťastná žena.
Zmena pôrodnice na poslednú chvíľu
V deň keď som prišla za dohodnutým doktorom s tým, že mi už nejako nie je dobre, mi lekár oznámil, že pôrodnicu zatvárajú a ja si musím nájsť nového lekára a teda aj pôrodnicu. Ostala som v šoku, v bolestiach a v totálnom strese. Ako prvorodička som bola úplne vykoľajená, počítala som s lekárom a známym prostredním. Teraz som ostala bez toho všetkého. Domov som odchádzala s tým, že ani neviem, čo idem robiť. Prišlo mi to veľmi nefér, lebo to nebola raritná situácia v tej pôrodnici. Stačilo povedať vopred, že sa niečo také môže opäť stať a pripravila by som sa.
V priebehu dňa sa mi podarilo dohodnúť inú pôrodnicu, kde si ma rovno v ten večer nechali. Bol pondelok večer. V stredu ráno po tom, ako pôrod neprebiehal ako mal, ho ukončili neplánovaným cisárskym rezom. Ja som sa na pôrod pripravovala, chodila som na kurzy, učila sa ako sa starať o dieťa atď. S odstupom času sa však pýtam, prečo nik nerobí školenia na tému ženskej psychiky po pôrode. Učíme sa ako sa starať o dieťa, ale tak veľkú tému nik nerieši. Prečo?
Odlúčenie
Tým, že som rodila sekciou, po pôrode som videla syna možno na dve sekundy a potom až o dva dni. Dva dni! Je to pre mňa spätne fakt nepochopiteľné. Toto oddelenie od dieťaťa bolo pre mňa veľmi ťažké. Mala som pocit, akoby ma od neho odstrihli. Zrazu keď mi ho doniesli, bol pre mňa ako cudzí človek. Asi aj z tohto dôvodu som mala potom naozaj problém nadviazať spojenie so svojím synom. Bola to naozaj zlá kombinácia pôrodu a prvých dní po ňom. Myslím, že toto prispelo k mojej veľkej duševnej nepohode hneď od začiatku.
Cisársky rez a následné odlúčenie skomplikovalo začiatok laktácie. Síce mi personál doprial čas na rozbeh, jednoducho to nešlo. Malý bol hladný a ja som ho nedokázala dostatočne nakŕmiť. Samozrejme reagoval na to neustálym plačom, čo bolo pre mňa naozaj frustrujúce, prostre strašné, keď nedokážete uspokojiť svoje dieťa.
Doma som sa snažila rozbehnúť laktáciu aj s pomocou laktačnej poradkyne, avšak šlo to neuveriteľne slabo. Mám pocit, že syn plakal nonstop. Dokázal preplakať aj polovicu bdelého času. Cez deň takmer vôbec nespával. Nad predstavou, že novorodenec prespí celý deň som sa mohla tak pousmiať. Do toho pocit, že kde je ten materinský pud, kde je tá materinská láska? Ja som to tak proste necítila. Mala som absolútne výčitky, že to tak mám cítiť a že som asi naozaj zlá matka, keď to tak necítim. Mala som pocit, že všetci to tak cítia, len ja nie, tak som asi neschopná. Bol to taký začarovaný kruh, z ktorého je ťažko vyjsť, lebo to sa len nabaľujú výčitky, pocity zlyhania a tak dokola.
Moja záchranná sieť
Skúšala som osloviť kamarátky, ktoré mali deti, či niečo podobné zažili. Mnohé mi tiež napísali, že to je prirodzené, láska príde, nikdy to nie je hneď od začiatku. Na internete nie je realita. Prekvapilo ma, že takmer všetky, hoci už majú aj staršie deti, prežili veľmi podobné veci a ja som vlastne doteraz o tom ani nevedela. Pričom je to normálne, len teda treba to riešiť. No nik o tom ľahko nehovorí. Možno hanba, vysmiatie okolím? Vedomie, že to takto ženy majú, ale nezastavilo to, ako veľmi zle som sa cítila.
Toto nie je v poriadku
Po vyše mesiaci po pôrode som mala svoj prvý panický atak, bolo to veľmi neprijemne. Cítila som, že toto už nie je v poriadku. Mala som silné búšenie srdca, chuť jednoducho utiecť. No a do toho sa pridali počiatočné depresívne nálady, bolo to úplne strašné. Pridali sa k tomu aj nespavosť, nechutenstvo, tiahla zlá nálada, izolácia. Nevedela som sa tešiť zo života, z ničoho, čo ma tešilo pred tým. Mala som veľký stres z návštev, hoci som prirodzene veľmi spoločenský človek. Ak mal niekto prísť, úplne som panikárila. Ľudia nechápali, že čo sa so mnou deje. Aj toto bola pre mňa ďalšia kontrolka, že niečo nie je naozaj v poriadku.
Prosím o pomoc
Myslím, že po týchto atakoch a depresívnych začiatkoch som zareagovala naozaj rýchlo. Vedela som, že musím niečo robiť, potrebujem si pomôcť.
Manžel bol perfektný. Videl, že sa so mnou niečo deje. Mal zrejme aj niečo naštudované, lebo na to, že chcem vyhľadať pomoc zareagoval veľmi dobre. Rovnako aj svokra mi bola veľkou oporou. Prekvapila ma však moja mama a súrodenci. Nechápali, čo riešim. Nechápali, že prečo som smutná, neteším sa, nemám radosť zo života. Bolo to pre mňa veľmi smutné a ťažké im vysvetliť, že ja naozaj potrebujem pomoc. Oni to len zľahčovali, že veď usmej sa, nebuď taká vážna. Toto bolo pre mňa asi naozaj najhoršie. To nepochopenie.
Materstvo v depresii
Svokra a muž trávili všetok čas so mnou. Pomáhali nonstop s malým, hoci sú obaja zamestnaní. Budem im navždy vďačná, že so mnou prešli najhoršie prvé mesiace a celú tú najnáročnejšiu časť liečby depresie. Viem si predstaviť, že bez podpory to musí byť extémne ťažké a život ohrozujúce. Ja sama sa musím priznať, že som mala samovražedné myšlienky nielen voči sebe, ale aj dieťaťu. Je to veľmi ťažké si priznať, ale bolo to tak. To je to, čo robí depresia. Úplne vás opantá. Mala som pocit, že jediná cesta ako si pomôcť, je ukončiť to. Inú cestu som nevidela. Tieto myšlienky generovali ďalšie výčitky svedomia a tak dokola. Absolútne som nemala kontrolu nad mojimi myšlienkami. Boli to extrémne nepríjemné stavy. Každý deň bol pre mňa utrpením. Neverila, že môže byť lepšie. Čo sa týka vzťahu so synom, extrémne som sa bála byť s ním sama. Keď som počula plač, myslela som, že mi exploduje hlava. Myslela som, že sa zbláznim, keď som s ním výnimočne ostala sama. Mala som pocit, že každá sekunda je neznesiteľné utrpenie. Kto ma kedy príde vyslobodiť z tohto stavu.
Dostávam pomoc
Asi dva mesiace po pôrode, na začiatku leta som vyhľadala psychiatra. Mala som šťastie, v priebehu pár dní sa mi dostalo odbornej pomoci. Lekár skonštatoval, že som niekde na pomedzí stredne ťažkej až ťažkej depresie a nasadil mi liečbu. Odporučil mi následne zapojiť do liečby aj psychoterapiu. Ja som však nečakala a chcela ju skúsiť hneď. V rámci terapie som si však uvedomila, že to bolo pre mňa veľmi ťažké, lebo depresia ma tak ovládala, že ja som tam len sedella ako telo bez duše. Nevedela som sa hýbať, rozmýšľať, rozhodovať sa. Terapiu som po čase ukončila, lebo som vnímala, že vo vtedajšom stave ešte nemohla byť naozaj efektívne. Aj terapeutka mi povedala, že psychoterapia má veľmi dobrý efekt, keď je depresia miernejšia. Ja som však bola na tom naozaj zle. Bola som naozaj krôčik od hospitalizácie. V liečbe antidepresívami som samozrejme pokračovala ďalej.
Liečba depresie
Kým mi lieky zabrali, to chvíľu trvalo. To je na tom to najhoršie, keď už aj človek vyhľadá pomoc, tak stále tam je ešte nejaké obdobie, kedy neprichádza úľava. Deň za dňom sa môže pomaličky zlepšovať situácia, ale ja sama som tie mini zlepšenia nedokázala cítiť. Takmer dva mesiace som len čakala, kedy to príde, celý deň som chodila za svokrou a manželom s takým tým, že snáď to ani nikdy nepríde. Neuvedomovala som si tie malinké zlepšenia. Bolo to také to zúfalstvo, že koľko to bude ešte trvať? Taká rezignácia, odovzdanie. Peklo nemôže skončiť, prestala som veriť. Je pravda, že dlhší nástup účinkov bol možno spôsobený aj zmenou liekov, lebo prvé mi nesadli. To sa tiež stáva. Leto bolo najhoršie, ale na začiatku jesene som začala vnímať jemné zlepšenia. V tomto období som mala nonstop niekoho pri mne. Báli sa, že ublížim sebe či malému. Aby som jednoducho neurobila skratové rozhodnutie.
Prežiť toto čakacie obdobie s podporou blízkych je naozaj veľmi dôležité.
Liečba zaberá
Keď som mohla opäť spať, opäť som mala chuť jesť, zrazu som vedela, že som na dobrej ceste. Začala som sa opäť tešiť. Mala som pocit, že som sa začala k sebe opäť prinavracať. Mala som chuť sa socializovať, komunikovať, plánovať veci. To som sa už potom naozaj začala cítiť lepšie. Čo sa týka syna, tak som sa už o neho vedela postarať, ísť s ním von, pritúliť si ho, prebaliť, zahrať sa s ním. Cítila som sa v tom oveľa, oveľa lepšie. Zrazu nebol problém byť s ním sama. Cítila som veľkú zmenu. Zrazu sa mi začalo budovať depresiou zničené sebavedomie, že aha, veď ja to dokážem. Len teda musím byť v pohode a potom to zvládnem.
Zrazu som si začala veriť, keď mne samej bolo lepšie. Bol to hnací motor na ďalšie zlepšovanie.
Od tej jesene sa môj stav nikdy nevrátil tam, kde bol na začiatku. Pociťujem odvtedy výrazné zlepšenie. Občas sa objavia obdobia, kedy mám sklesnutú náladu, ale nelimituje ma to vo fungovaní. Proste len nie som tak vysmiata ako zvyčajne.
Čo ďalej?
Po menej ako dvoch rokoch mi lekár znížil dávky liekov. Teraz mám už len úplne minimálnu dávku. O pár mesiacov ich pravdepodobne vysadím. Kdesi sa toho aj bojím, či sa zase tie stavy nevrátia. Veľmi dúfam, že nie.
Martina
Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.
