december 2017:
Zobudila som sa na krik novorodenca. Chvíľu mi trvalo, kým som sa zorientovala. “Ach, áno, veď to je moje,” pomyslela som si. Tak toto je teraz môj život. Jedna požiadavka za druhou. Nemyslite si, ja som to chcela. Tešila som sa predsa na naše dieťa. Svojím spôsobom. Cestou do kuchyne som sa prehrabávala vo vlastných myšlienkach a utápala v sebaľútosti. “Za všetko môže určite ten pôrod. Pri takom tom obyčajnom by sa mi to iste nestalo. Veď viete, hormóny, bonding, a tak …”
Toto vám veru nikto nepovie, nikto sa neopýta, ako sa máte vy. Na chvíľu som sa zamyslela, čo by som vlastne odpovedala. Tradičné “hlavne, že sme obe zdravé” by mi asi z úst vykĺzlo ako prvé. A čo? Veď by to bola takmer pravda. Sme predsa fyzicky zdravé, máme vyhriaty byt uprostred decembrovej zimy a tatu, ktorý tu naozaj je, dokonca aj plienku vymení. A to je viac než veľa. Tak čo potom? Kvapla som si trochu zázračného roztoku na ruku a už po tretíkrát túto noc sa pobrala späť do spálne utíšiť pudový vreskot. Tie malé ústočká chytili fľašu akoby od toho závisel jej život. Pohladila som jemné vlásky, ktoré ani po týždňoch nevyzerali, že by chceli vypadnúť a tuhšie si ju privinula.
Je taká krásna. Jej nevinnosť a bezbrannosť dokázala do tejto chvíle odzbrojiť každého, kto ju videl. Bola nepopísaným papierom, novým začiatkom, dokonalou súhrou nádeje a čistoty, ktorá do seba vtiahla všetkých v dosahu. Tak prečo ju neviem ľúbiť? Prečo ju miluje len moja hlava, môj pocit zodpovednosti a novoobjavené odveké základné inštinkty? Kde je to srdce, ktoré sa doteraz v každej situácii prihlásilo o slovo?! Prečo sa nevie pripútať k nej? Malej, nevinnej, dokonalej, …
“Určite za to môže spoločnosť,” hnevlivo som ukazovala pomyselným prstom všade dookola. “Neakceptujú, že som sa rozhodla mať toto dieťa, aj keď ešte zjavne nemám za sebou úspešnú kariéru a dokonalý prichystaný život. Dobre si pamätám tie pohľady, že na prednášky chodím s bruchom, čo sa nedá skryť. A keď nie spoločnosť, tak moja matka. Tie jej nekonečné komentáre o tom, aké obrovské to brucho v skutočnosti je, aké náročné je starať sa o dieťa a ako ma ona musí naučiť ako sa to robí správne….” Nevyriešené pocity a premlčané poznámky sa vo mne kopili a menili ma na sopku, z dosahu ktorej je potrebné evakuovať všetko živé. Zavrela som oči a oprela si hlavu o stenu. Horúce slzy mi stekali z líc na bradu a
kvapkali na dieťa v mojom náručí. Aj tak by mi to nikto neveril. Rytmické poťahovanie sa spomalilo, až napokon úplne prestalo. Náš byt sa opäť na pár hodín ponoril do nočného ticha.
september 2024:
Tie horúce slzy mi po tvári stekali opäť. V rukách som držala papier, ktorý naša ročná raketa vytiahla pri svojom prieskume bytu ani netuším odkiaľ. V očiach ma štípali pocity, čo sa drali von. Prešlo takmer sedem rokov odkedy som to napísala a ešte ani netušila, že to budem prežívať celé odznova. Keď som spomínanú raketu (pozn.druhé dieťa) čakala, vedela som, že sa musím pripraviť aj na možnosť, že tá temnota si ma po pôrode opäť nájde. A tak som oslovila dobré priateľky, vysvetlila to tatovi a napísala si zoznam odbornej pomoci, keď už bude veľmi zle. A čakala. Na ňu aj na seba.
Nádejne som si nahovárala, že teraz to predsa musí byť celé inak, veď teraz to už nie je prekvapko, ale vytúžená radosť. Nebolo. Sedela som na záchode v pôrodnici, aby ma spolubývajúca nevidela plakať a nehlučne do prázdna kričala to jediné, čo mi išlo hlavou: “Prečo som si to zase urobila?!” Po návrate domov som sa ešte snažila byť statočná. Akoby to mohlo pomôcť.
V snahe prepísať svoj prvý príbeh som hltala doplnky, horúčkovito odsávala, prikladala, cievkovala, nosila a snažila sa prehovoriť svoje prsia, aby sa silou mojej vôle naliali mliekom. Lebo ak zvládnem toto, aj ten temný mrak sa predsa zdvihne. Raz podvečer, keď tato, ktorý opäť aj prebaľoval a uspával prišiel z práce, našiel si doma dve vrieskajúce ženy; jednu od zúfalstva zo života a druhú od zúfalstva z vlastnej matky. Ešte že tá tretia bola na prázdninách. Jeho mužská rozhodnosť sa chopila slova, zobral dieťa, zavrel ma do izby a povedal, že si to mám rozmyslieť. Najprv som chcela opäť zavolať niektorej priateľke, v posledných týždňoch ma len ony držali pri zmysloch. No vedela som, že nech sa akokoľvek snažia, toto za mňa nevyriešia. S hlbokým nádychom a obrovským strachom som sa musela ponoriť do vlastného vnútra, uboleného minimálne tak veľmi ako jeho vonkajší obal.
Plakala som, kričala, obviňovala, ľutovala sa, zúfala si. A potom som si dovolila predstaviť si, že sa jednoducho prestanem tak veľmi snažiť a proste jej dám tú fľašu s umelým mliekom. A prvýkrát po tých dlhých a nekonečných týždňoch som mala pocit, že som sa vynorila z hlbokého a temného jazera. Ešte stále som v ňom bola ponorená, ešte stále som mala nad hlavou temné mraky, no už som sa mohla nadýchnuť. Od toho večera som sa netrápila a šťastne miešala čarovný biely prášok s vodou. A popritom nerozhodne očami prechádzala po vopred pripravenom zozname pomoci.
Už somsíce dýchala, no moja myseľ stále počas nočných kŕmení a refluxových vreskov na pozadí balila kufor. Vedela som, že by som sa vrátila, ja ich predsa ľúbim, no teraz potrebujem odísť. Bolo to niečo hlboké, ako primárny inštinkt, ako keď vám povedia, že najprv musíte dať kyslíkovú masku sebe. Cítila som, že sa potrebujem zachrániť. A tak som si čítala príbehy iných, screenshotovala povzbudivé obrázky, silou vôle upierala svoju myseľ na každú drobnú maličkosť prinášajúcu radosť. Toto dieťa spolupracovalo a po troch mesiacoch sa naučilo spať v kočiari a ja som s neskutočnou radosťou pridala do svojej denodennej rutiny dlhé prechádzky po jesennom meste s dobrým podcastom v ušiach a dušu hrejúcou kávou v pohári. Kráčala som postupne, niekedy len hodinu za hodinou, inokedy deň za dňom. Neobzerala som sa dozadu. Vtedy po prvom pôrode som sa naučila prijímať lásku a záujem od druhých, teraz som sa učila pýtať si ich.
Prešiel rok.
A mne až tento papier spomienok ukázal, aký kus cesty je už za mnou. Dovolila som si zastaviť sa a obzrieť na ňu. Už sa mi nezdá taká škaredá. A aj keď ňou už opäť nechcem kráčať, nikdy už nezmizne. Stala súčasťou mňa, novej verzie mojej osoby. Dúfam, že rokmi ich ešte príde veľa, no prach z tejto cesty už navždy ostane vsiaknutý do mojej duše ako strie do pokožky môjho brucha.
A dobre tak, sú to moje medaily z boja, moje pruhy tigrice.
Budem ich nosiť s hrdosťou a práve kvôli nim sa každej novej maminy v mojom mikrosvete budem pýtať, ako sa má ona. Utrela som si slzy, s vďakou prešla prstami po tých bolestivých písmenách a vybrala sa vypýtať si objatie a pusinky.
Michaela
Ďakujeme, že tento príbeh nešírite bez nášho vedomia.
obrázok: unsplash.com
