Kategória: Príbehy

Pred pôrodnom som pracovala ako accountka v marketingovom svete. Bola som workoholička, často perfekcionistka. Všetko som mala večne naplánované, fungovala som systémom idem-riešim. 

Zlyhania existovali a boli prirodzenou súčasťou, no tak prirodzenou súčasťou boli aj ponaučenia a poznanie, ako sa tomu dá do budúcna predísť.

Veľa som už vedela z X projektov, mala skúsenosť ako čo prebieha, vedela som sa pripraviť. Mala som navyše okolo seba tím kamošov, kolegov, ktorí ma vždy podržali, keď bolo treba a ja ich. Pomáhali sme si.  

Po pôrode som sa cítila ale úplne inak

Cítila som sa zničená, utrápená, vystresovaná, zdeptaná, zúfalá. Bola som v kontakte s bývalým kolegom, ktorý mi povedal o Vysmiatej Duši Mamky. Dovetkom dodal, že určite to predsa nebudem potrebovať, veď v práci som mala vždy všetko pod kontrolou. Povedala som si, že síce mnohí majú o mne nejakú mienku na základe pracovného života, no nezaškodí mi možno zájsť na podpornú skupinu. Neočakávala som veľa. Povedala som si, že budem mať minimálne možno priestor niečo zo svojho trápenia vyrozprávať.

Nevedela som či je naozaj niečo so mnou zle, alebo je to súčasť nejakého „prirodzeného prerodu“ zo ženy na matku. Nikto o tom v mojom okolí predtým nehovoril. Nikdy nie takto, aby opisoval svoje pocity. Vždy keď človek počuje nejakú mamičku hovoriť, tak skôr to „sťažovanie sa“ smeruje na dieťa, kŕmenie, prebaľovanie atď… veď áno, je s tým kopa roboty, prplačky, avšak nikde nebolo veľmi počuť o tom, ako sa tá žena cítila, ako vnímala seba, svoju novú rolu, tú zmenu celkovo a ako sa s tým vyrovnávala.

Sme zrodené stať sa mamami, ale ten zrod sa podľa mňa nestane momentom pôrodu. 

Všetko som sa postupne učila, okukávala od sestričiek, a asistentiek v pôrodnici, spoliehala som sa na ako-taký inštinkt a to, čo sa mi vybavilo z predpôrodných kurzov. Prvá kríza začala s pokusmi o kojenie. Malá sa odmietala prisať sa, skúšali sme rôzne polohy a pozície, skúšali sme po prste s cievkou, aj s kalíškom. Neskôr doma som mala niekoľkokrát laktačné, dokonca sme v jej 2 týždňoch šli cvaknúť uzdičku. Vydržala som „až“ 3 mesiace v tomto režime. Počas tohto času som si strašne vyčítala, že som zlá mama, že som nebola predurčená byť mamou, zlyhala som lebo neviem vlastným mliekom nakŕmiť vlastné dieťa,…. do toho rady prichádzali odvšadiaľ, stále, bez toho aby som o ne žiadala. Nebola to len rodina, ale aj cudzí ľudia,….Viem že mi nechceli zle, ale proste ten neustály tlak na ženu, ktorá sa v tom celom hľadá, sama sa trápi, a utápa vo výčitkach, skúša stále možné riešenia, vôbec nepomáha. 

Žila som v pocitoch viny a zlyhania

Mala som pocit, že si neviem „obrániť vlastné dieťa“, pretože ženy z rodiny mi bez opýtania a súhlasu často brali dieťa z rúk a ja som pod ťarchou všetkého nevedela hneď adekvátne reagovať. Žila som v myšlienkach že som stratila samú seba, že neviem kto som, lebo ma dovtedy definovala viac-menej práca (ako workoholika). Nezvládala som si na začiatku zmanažovať čas – kedy budem variť, prať, upratovať či venovať sa sebe a svojmu telu a psyché popri malej. Čelila som neustálym (a to teda pokračuje stále) nevyžiadaným radám, výčitkam prečo robím niečo tak a tak, a tlaku že by mali byť veci inak a ja nespĺňam nejaké kritéria toho ako sa dieťa vychovávalo pred 30-40 či 50 rokmi… 

V tomto celom rozmachu môjho nažívania som prišla na prvú podporku (malá mala 2,5 mesiaca vtedy). Každá z nás mala priestor vyrozprávať sa z toho, čo ju v danom momente najviac trápi, čo prežíva a čím si prechádza. V danom momente, už len to, že môžete dostať zo seba všetko čo vás požiera zvnútra je asi to najviac čo môžete dostať, lebo to nedusíte všetko v sebe. 

Podpora od psychologičky v podpornej skupine 

Navyše pomoc pani psychologičky, to ako vám reaguje na to, čo ste vyrozprávali, a kladie doplňujúce otázky, vám pomôžu vlastne uvedomiť si veľa o sebe a o tom čo ste prekonali ale z iného uhla ako ste sa na seba dovtedy pozerali. Vďaka prítomnosti iných žien som si vlastne uvedomila, že nie som sama, ktorá niečo podobné prežíva a cíti sa takto. Vlastne som si povedala, že nie som úplne “pokazená”, že tieto pocity a „prerod“ zažíva veľa žien, avšak berie sa to ako verejné tajomstvo a je tabu o tom hovoriť.

Prečo? Lebo je to hanba? Hľadíme potom na ženu, ktorá niečo takéto o sebe povie cez prsty, hovoríme si, že naozaj to bude asi zlá matka,…. ako ľudia máme množstvo predsudkov. Často chybných. Škoda. Je super, že existuje skupina, kde sa mama môže cítiť slobodne, otvorene hovoriť o tom, čo prežíva, ako sa pri tom cíti, nepociťuje tu pocit hanby či nedostatočnosti, a pritom tu zažije pochopenie a podporu, ktorá jej častokrát od blízkych chýba. 

Práve tá psychická pohoda a vyrovnanosť dáva nám ženám tu silu zvládať tie bežné náročné či vypäté situácie, a nástrahy, ktoré v živote proste prichádzajú. A tu ju žena dostane. 

Ja som si počas účasti na skupinách (teraz má Amka takmer 12 mesiacov) prešla svojou veľkou popôrodnou depresiou, vzťahovou krízou, i krízou toho ako pomenovať a vykomunikovať si svoje pocity a potreby nahlas, či prejaviť svoj nesúhlas ak to tak cítim. Čas je pre mňa najlepší liek. Postupom času sa veľa vecí vyriešilo, ja som sa našla v role mamy, cítim sa už komfortne, čo potrebujem stíham, aj partnerský život vyzerá lepšie. Cítim sa, že som vyrovnanejšia, už zžitá s mamičkovaním. 

Ale bez toho, aby som mala psychickú podporu, a bola súčasťou komunity mamičiek, ktoré sa neboja otvorene rozprávať o tom čo prežívajú, že prežívajú podobné veci, by sa mi sem dostávalo zrejme ťažšie. V tom pre mňa najhoršom a najnáročnejšom období som vo Vysmiatej duši mamky našla podporu, ktorú som potrebovala. Nebojte sa, žienky, hovoriť o tom čo prežívate. Nebojte sa hovoriť aj o ťaživých emóciach, ktoré prežívate. A ak nemáte doma podporu, nebojte sa a nehanbite sa ju vyhľadať. 

Jarka

O najbližšej podpornej skupine sa dozviete na tomto linku.

obrázok: unsplash.com

december 2017:

Zobudila som sa na krik novorodenca. Chvíľu mi trvalo, kým som sa zorientovala. “Ach, áno, veď to je moje,” pomyslela som si. Tak toto je teraz môj život. Jedna požiadavka za druhou. Nemyslite si, ja som to chcela. Tešila som sa predsa na naše dieťa. Svojím spôsobom. Cestou do kuchyne som sa prehrabávala vo vlastných myšlienkach a utápala v sebaľútosti. “Za všetko môže určite ten pôrod. Pri takom tom obyčajnom by sa mi to iste nestalo. Veď viete, hormóny, bonding, a tak …”

Toto vám veru nikto nepovie, nikto sa neopýta, ako sa máte vy. Na chvíľu som sa zamyslela, čo by som vlastne odpovedala. Tradičné “hlavne, že sme obe zdravé” by mi asi z úst vykĺzlo ako prvé. A čo? Veď by to bola takmer pravda. Sme predsa fyzicky zdravé, máme vyhriaty byt uprostred decembrovej zimy a tatu, ktorý tu naozaj je, dokonca aj plienku vymení. A to je viac než veľa. Tak čo potom? Kvapla som si trochu zázračného roztoku na ruku a už po tretíkrát túto noc sa pobrala späť do spálne utíšiť pudový vreskot. Tie malé ústočká chytili fľašu akoby od toho závisel jej život. Pohladila som jemné vlásky, ktoré ani po týždňoch nevyzerali, že by chceli vypadnúť a tuhšie si ju privinula.

Je taká krásna. Jej nevinnosť a bezbrannosť dokázala do tejto chvíle odzbrojiť každého, kto ju videl. Bola nepopísaným papierom, novým začiatkom, dokonalou súhrou nádeje a čistoty, ktorá do seba vtiahla všetkých v dosahu. Tak prečo ju neviem ľúbiť? Prečo ju miluje len moja hlava, môj pocit zodpovednosti a novoobjavené odveké základné inštinkty? Kde je to srdce, ktoré sa doteraz v každej situácii prihlásilo o slovo?! Prečo sa nevie pripútať k nej? Malej, nevinnej, dokonalej, …

“Určite za to môže spoločnosť,” hnevlivo som ukazovala pomyselným prstom všade dookola. “Neakceptujú, že som sa rozhodla mať toto dieťa, aj keď ešte zjavne nemám za sebou úspešnú kariéru a dokonalý prichystaný život. Dobre si pamätám tie pohľady, že na prednášky chodím s bruchom, čo sa nedá skryť. A keď nie spoločnosť, tak moja matka. Tie jej nekonečné komentáre o tom, aké obrovské to brucho v skutočnosti je, aké náročné je starať sa o dieťa a ako ma ona musí naučiť ako sa to robí správne….” Nevyriešené pocity a premlčané poznámky sa vo mne kopili a menili ma na sopku, z dosahu ktorej je potrebné evakuovať všetko živé. Zavrela som oči a oprela si hlavu o stenu. Horúce slzy mi stekali z líc na bradu a
kvapkali na dieťa v mojom náručí. Aj tak by mi to nikto neveril. Rytmické poťahovanie sa spomalilo, až napokon úplne prestalo. Náš byt sa opäť na pár hodín ponoril do nočného ticha.

september 2024:

Tie horúce slzy mi po tvári stekali opäť. V rukách som držala papier, ktorý naša ročná raketa vytiahla pri svojom prieskume bytu ani netuším odkiaľ. V očiach ma štípali pocity, čo sa drali von. Prešlo takmer sedem rokov odkedy som to napísala a ešte ani netušila, že to budem prežívať celé odznova. Keď som spomínanú raketu (pozn.druhé dieťa) čakala, vedela som, že sa musím pripraviť aj na možnosť, že tá temnota si ma po pôrode opäť nájde. A tak som oslovila dobré priateľky, vysvetlila to tatovi a napísala si zoznam odbornej pomoci, keď už bude veľmi zle. A čakala. Na ňu aj na seba.

Nádejne som si nahovárala, že teraz to predsa musí byť celé inak, veď teraz to už nie je prekvapko, ale vytúžená radosť. Nebolo. Sedela som na záchode v pôrodnici, aby ma spolubývajúca nevidela plakať a nehlučne do prázdna kričala to jediné, čo mi išlo hlavou: “Prečo som si to zase urobila?!” Po návrate domov som sa ešte snažila byť statočná. Akoby to mohlo pomôcť.

V snahe prepísať svoj prvý príbeh som hltala doplnky, horúčkovito odsávala, prikladala, cievkovala, nosila a snažila sa prehovoriť svoje prsia, aby sa silou mojej vôle naliali mliekom. Lebo ak zvládnem toto, aj ten temný mrak sa predsa zdvihne. Raz podvečer, keď tato, ktorý opäť aj prebaľoval a uspával prišiel z práce, našiel si doma dve vrieskajúce ženy; jednu od zúfalstva zo života a druhú od zúfalstva z vlastnej matky. Ešte že tá tretia bola na prázdninách. Jeho mužská rozhodnosť sa chopila slova, zobral dieťa, zavrel ma do izby a povedal, že si to mám rozmyslieť. Najprv som chcela opäť zavolať niektorej priateľke, v posledných týždňoch ma len ony držali pri zmysloch. No vedela som, že nech sa akokoľvek snažia, toto za mňa nevyriešia. S hlbokým nádychom a obrovským strachom som sa musela ponoriť do vlastného vnútra, uboleného minimálne tak veľmi ako jeho vonkajší obal.

Plakala som, kričala, obviňovala, ľutovala sa, zúfala si. A potom som si dovolila predstaviť si, že sa jednoducho prestanem tak veľmi snažiť a proste jej dám tú fľašu s umelým mliekom. A prvýkrát po tých dlhých a nekonečných týždňoch som mala pocit, že som sa vynorila z hlbokého a temného jazera. Ešte stále som v ňom bola ponorená, ešte stále som mala nad hlavou temné mraky, no už som sa mohla nadýchnuť. Od toho večera som sa netrápila a šťastne miešala čarovný biely prášok s vodou. A popritom nerozhodne očami prechádzala po vopred pripravenom zozname pomoci.

Už somsíce dýchala, no moja myseľ stále počas nočných kŕmení a refluxových vreskov na pozadí balila kufor. Vedela som, že by som sa vrátila, ja ich predsa ľúbim, no teraz potrebujem odísť. Bolo to niečo hlboké, ako primárny inštinkt, ako keď vám povedia, že najprv musíte dať kyslíkovú masku sebe. Cítila som, že sa potrebujem zachrániť. A tak som si čítala príbehy iných, screenshotovala povzbudivé obrázky, silou vôle upierala svoju myseľ na každú drobnú maličkosť prinášajúcu radosť. Toto dieťa spolupracovalo a po troch mesiacoch sa naučilo spať v kočiari a ja som s neskutočnou radosťou pridala do svojej denodennej rutiny dlhé prechádzky po jesennom meste s dobrým podcastom v ušiach a dušu hrejúcou kávou v pohári. Kráčala som postupne, niekedy len hodinu za hodinou, inokedy deň za dňom. Neobzerala som sa dozadu. Vtedy po prvom pôrode som sa naučila prijímať lásku a záujem od druhých, teraz som sa učila pýtať si ich.

Prešiel rok.

A mne až tento papier spomienok ukázal, aký kus cesty je už za mnou. Dovolila som si zastaviť sa a obzrieť na ňu. Už sa mi nezdá taká škaredá. A aj keď ňou už opäť nechcem kráčať, nikdy už nezmizne. Stala súčasťou mňa, novej verzie mojej osoby. Dúfam, že rokmi ich ešte príde veľa, no prach z tejto cesty už navždy ostane vsiaknutý do mojej duše ako strie do pokožky môjho brucha.

A dobre tak, sú to moje medaily z boja, moje pruhy tigrice.

Budem ich nosiť s hrdosťou a práve kvôli nim sa každej novej maminy v mojom mikrosvete budem pýtať, ako sa má ona. Utrela som si slzy, s vďakou prešla prstami po tých bolestivých písmenách a vybrala sa vypýtať si objatie a pusinky.

Michaela

Ďakujeme, že tento príbeh nešírite bez nášho vedomia.

obrázok: unsplash.com

Dve čiarky – všetko podľa plánu

Radostný moment, keď na tehotenskom teste sa objavili dve čiarky. S manželom sme druhé bábätko chceli a podarilo sa ako sa hovorí „na prvú šupu“. Doma som už mala syna, ktorý mal v tom období rok. Nazvala by som to obdobie ako idylické – manžel mal skvelú prácu, ja som pracovala tiež externe a syn bol úžasné dieťa. A tak sme sa rozhodli, že chceme rovno aj druhé. Veľmi som túžila po dievčatku, čo sa aj potvrdilo o pár mesiacov neskôr. Tehotenstvo bolo po zdravotnej stránke bez komplikácií. Mala som síce preeklampsiu, no bola som sledovaná. (pozn. počas prvého tehotenstva mi preeklampsia spôsobila predčasnú akútnu sekciu). Bohužiaľ sme sa v polovici môjho druhého tehotenstva museli sťahovať späť do rodného mesta, manžel aj ja sme prišli o prácu, tak sme klesli aj na štandarde. Dieťatko síce bolo chcené, no približne v 5.tom mesiaci som mala prvé nutkanie na potrat. Čo už bolo chvalabohu neskoro, a s manželom som to ustála. 

Pôrod priniesol miesto radosti plač

Plánovaná sekcia – vedela som čo ma čaká, no aj tak som sa nedokázala na to pripraviť. V nemocnici som prežila dni, kedy som zrazu nechápala, čo sa so mnou deje. Žiadne šťastie, láska ani dojatie. Narodila sa nám dcéra a ja som sa nedokázala z toho tešiť. Od momentu ako ma doviezli zo sály na intenzívku som len plakala. Neustále mi tiekli slzy po tvári, a ja som vôbec nechápala prečo. Čo sa to deje? Vypla som telefón, s nikým som nekomunikovala. Manželovi som len stroho napísala, že nevládzem. Nahovárala som si, že som unavená a potrebujem sa vyspať. Tlačila som si do hlavy myšlienku, že keď prídem domov bude mi lepšie (pozn. mám syndróm bieleho plášťa – strach z nemocničných priestorov). Tých päť dní v nemocnici som sa o malú starala akoby nič. Mlieko mi odstavili – doteraz presne neviem, ako sa to odohralo, a či som to naozaj tak chcela. Obviazaná na prsiach, na nohách, s prelepenou ranou a s tabletkami na zastavenie mlieka v sebe. Nad vodou ma udržala jedna sestrička a moja spolubývajúca. Hodiny tam išli spomalene, ako by som tam bola mesiace. V noci som minimum spala. V hlave mi išli otázky ako, čo sa deje, čo sa to mnou stalo. Nerozumela som tomu. 

Môj nezáujem a neschopnosť prežiť šťastie

Po návrate domov sa moje stavy zhoršovali. Začala som hľadať na internete, že čo to so mnou je. No samozrejme, že som si žiadnu depresiu nepripustila. O popôrodnej depresii som vtedy takmer nič nenašla. Pár článkov, ktoré som si ľahko vedela odôvodniť, prečo sa mňa netýkajú. No ja som hľadala skutočné príbehy, chcela som vedieť, či sa naozaj môže človek cítiť tak zmiešane. Moje pocity by som opísala ako na šmýkalke. S prvoti som bola unavená. Nahovárala som si nedostatok spánku a vyčerpanie z pôrodu. Okej. No po šestonedelí to nabralo rýchly spád. Cítila som sa ako nehodný človek mať rodinu a starať sa o deti. Jej plač bol mojím spúšťačom. Nevedela som ju uspať, nevedela som ju utíšiť. Kŕmenie, aj keď len z fľašky, bolo pre mňa náročné. Čas som s ňou žiadny okrem základnej starostlivosti netrávila. Ja som ležala v posteli a len som sa na ňu pozerala. Prepadli ma výčitky, chcela som sa zabiť. Nepodarilo sa to. Nič sa nestalo vďaka môjmu manželovi. Aj keď po šestonedelí nastúpil do práce, veľmi dlho tam nevydržal. Často som mu už ráno volala, že musí prísť domov, lebo ja to nezvládnem. Prvé spoločné Vianoce si nepamätám. Na teraz ich mám vytesnené. 

Boj o prežitie

Pokusov o moje zabitie bolo viac, no všetky sme s manželom ustáli. Obdobie od jej narodenia po jej prvý rok – pre mňa jedno z najťažších životných skúšok. Množstvo preplakaných nocí, kde som sa obviňovala zo všetkého. Hlavná myšlienka bola, že som neschopná. Cez deň som  fungovala ako na nejakého autopilota a večer padala do postele s pocitom viny a sebaobviňovania. Uzatvárala som sa.

A potom prišli tie výčitky od rodiny a známych. Prečo sa netešíš? Mala by si byť vďačná, že máš zdravé deti a skvelého manžela. Áno. Mala by som, ale nejde to. Niekoľkokrát som sa snažila ráno zobudiť a zabudnúť na to, čo sa v mojej hlave deje. Tak veľmi som si nahovárala, že sa z toho vyspím, že to zvládnem. Pár mesiacov (dcéra mala približne pol roka) som sa aj snažila usmievať, vyšlo slnko a manžel ostal znova doma. Síce sme to finančne strašne ťažko zvládali, no vďaka mojej sestre sme prežili. Manžel sa staral zväčša o domácnosť, a ja som tam bola ako okrasný doplnok. On a moja sestra ma nútili vychádzať z domu. Tlačil ma do obrovských výziev – navariť niečo dobré, uspať dcéru, zahrať sa so synom. Pre mňa bola jedna činnosť na deň ako víťazstvo nejakej súťaže. 

Diagnostikovaná depresia a moja cesta proti nej

Aby som to upresnila. V mojej hlave sa akoby usídlil niekto iný. Ovplyvňoval moje rozhodnutia, moje činy a vo výsledku moje myšlienky. Stačila maličkosť a ja som sa dokázala rozsypať na zem, padnúť na kolená, vytrhať si vlasy, šklbať oblečenie zo seba, búchať sa o stenu, o zem, ničiť sa. V hlave ma niečo donútilo si myslieť, že som hovno. Odporná, nechutná, sama sebe neznesiteľná. Nenávidela som sa. Za všetky moje chyby v živote, už sa to netýkalo len malej, už to bolo komplexné. Manžel takmer každú noc musel so mnou viesť hodinové rozhovory, kde som s mojimi záchvatmi plaču – smútku a kriku – hnevu naňho útočila s otázkami. Bolo to náročné. Keď skončilo leto a prichádzal malej prvý rok, a moje myšlienky na samovraždu sa vrátili, ma manžel presvedčil, dodnes neviem ako, aby som išla k psychologičke. Mala som šťastie, moju psychologičku poznám už pár rokov. 

A tu je prvý aha moment

Ja som už navštevovala psychologičku kvôli mojej nerozhodnosti a nestálosti. Ona ma po prvej návšteve, s podrobným vysvetlením, poslala k psychiatričke, kde som nastúpila na liečbu antidepresívami. Bol to hrozný pocit. Bála som sa, že stratím samú seba. No vďaka liekom si pamätám malej druhé Vianoce. A ak si niekto doteraz myslel, že lieky ťa vyliečia z depresie. Tak omyl. Diagnostikovaná mi bola popôrodná depresia, ktorá prešla do stredne ťažkej depresie. A výkyvy z liekov ma doniesli na cestu sebapoznania. Tak často som bola raz hore, raz dole, že mi to liezlo na nervy. Najprv som strašne veľa spala, potom som zase nevedela spať. Buď som sa prehnane smiala alebo prehnane plakala. Moje reakcie boli prehnané, a nedali sa predpokladať. Psychiatrička mi po 3 mesiacoch brania liekov odporučila hospitalizáciu. Ja som ju odmietla. No keďže manžel už musel ísť do práce, po vyše roku bez príjmu, sme to už nevedeli ustáť. Prišla moja mamina (pozn. mamina žila v zahraničí, dlhodobo). V krátkosti mamina u nás strávila ¾ roka a ja som začala písať.

Otvorene som sa s ňou bavila o rôznych traumách z môjho života i z jej života. Tým, že bola u nás, som už nemohla hľadieť len na seba. Už som nebola v mojej hlave len ja, ale už tam boli aj deti a ona. Jej prítomnosť ma donútila sa zobudiť z mojej bubliny a tak som začala so seba terapiou. Začala som sa viac vnímať, čo prečo robím, ako sa chovám, aké mám názory. Samozrejme chodila som aj ku psychologičke na sedenia, kde sme to všetko hodnotili a rozdebatili. No a po odchode maminy by som povedala, že som bojovala, ako som najviac vedela. A ako sa blížil prvý rok na liekoch, som mala pocit, že som na dobrej ceste. No bohužiaľ moja mamina niečo pred Vianocami náhle zomrela. V zahraničí, bez rozlúčky, v spánku. A ja som bola tam, kde na začiatku. Zložila som sa a nevládala som sa vyhrabať von. Dostala som trojnásobok liekov, manžel opäť musel prísť domov a ja som bola opäť na začiatku mojej cesty. 

Z dola hore

Trvalo mi pol roka kým som sa z toho dostala – zmierila, a lieky znížila na pôvodnú dávku. Moja cesta musela opäť pokračovať. Písala som, veľa som si písala o mojich myšlienkach a pocitoch. Snažila som sa slovami vyjadriť, čo cítim a čo si myslím. Vytriedilo sa moje okolie, bola som sama. Následne som sa odhodlala ostať sama doma s deťmi a manžel vycestoval opäť do zahraničia. Jeho odchody a príchody mi spôsobovali panické záchvaty, úzkosť a vo výsledku mi bola diagnostikovaná tetánia. No ja som už nabrala v sebe nejakú silu, že to nemôžem vzdať. Bojovala som sama so sebou, aby som nepadla opäť na dno. Hrdo som si opakovala, že milujem seba, milujem svoje deti a milujem svojho manžela. Síce maximálne vyčerpaná, keďže som do noci písala a na striedačku viedla s manželom dlhé rozhovory, no držala som sa. 

Prišlo prvé výročie mamininho úmrtia a ja som už stála nohami na zemi. Síce ma ubíjalo ešte množstvo myšlienok, no už som s nimi pracovala. Našla som rešpektujúci priestor pre moje deti, kde začali chodiť a ja som tam našla priateľky. Detský klub, ktorý mi vniesol do života útočisko. Našla som tam pochopenie pre moje myšlienkové pochody rešpektujúcej výchovy a pohľadu na život. Po pol roku som vysadila lieky. Psychiatričke som to oznámila a ona to prijala. Ku psychologičke už nechodím, ale sme v kontakte. Písať píšem stále. Mám pevné priateľstvá. Neznášam klamstvo a som maximálne úprimná. 

Už nikdy nebudem ako predtým. Pred a po pre mňa neexistuje. Prijímam depresiu ako súčasť môjho životného príbehu.

Neustále na sebe pracujem. Už viem, čo mi spôsobuje úzkosť a pocit neistoty. Mám svoje „maniere“, ktoré praktizujem na upokojenie mojej mysle a tela. Som žena, ktorá miluje svojho manžela. Manžel pracuje v zahraničí a to čo sme prežili, náš vzťah ešte viac spečatilo. Som matka, ktorá miluje svoje dve deti. Syn teraz bude končiť prvý ročník ZŠ ako domškolák. Dcéra je takisto doma. Sme trojka, ktorá drží spolu. Som spisovateľka. Napísala som svoju prvú knihu „Tá druhá“, ktorá ako e-book bude čoskoro uverejnená na mojej web stránke. 

Som človek, ktorý prekonal popôrodnú depresiu a zdieľa svoj príbeh na sociálnych sieťach. 

Mojím prianím je, aby sa o tom hovorilo viac. Oveľa viac. Skutočné príbehy, ktoré v skutku popíšu, čo sa naozaj deje. Nenechajte to zájsť príliš ďaleko. 

„Dá sa to zvládnuť.“ 

Petra Javrová

Ďakujeme, že tento príbeh nešírite bez nášho vedomia.

Na Deň otcov 2024 uverejňujeme zdieľanie jednej z mám, Klaudie, ktoré je práve o jej vnímaní partnera – otca dieťaťa v kontexte zažívania vlastnej duševnej ťažoby.

Všetko sa to začalo vetou: „Prebúdzaš vo mne otcovstvo.“

Vybrali sme sa na spoločnú cestu dieťaťa. Keď sme s manželom zistili, že čakáme dieťatko, boli sme v šoku. Samozrejme, aj šťastní. Toľko zmien, čo začínalo v našom živote: sťahovanie do lepšieho bývania, tehotná žena, ktorá bola krehká a stále potrebovala opateru kvôli nekonečnému zvracaniu. Rola otca môjmu manželovi začala 9 mesiacov pred narodením bábätka. Spočiatku to vyzeralo, že sa ani neteší. 

„Prepáč mi, že som taký sebecký,“ vravel mi jeden večer, keď som mala pocit, že ignoruje všetko, čo ja prežívam. Sebecký určite nebol, potreboval len čas. Keď sa dozvedel, aké pohlavie čakáme, rozplakal sa. Vtedy sa zamiloval. Pôrod prežil celý so mnou. „Cítim sa ako po 12-hodinovej smene v práci.“ 

Takto spomína na ťažký začiatok zrodenia života jeho bábätka. Prestrihol pupočnú šnúru a neuvedomoval si, čo ho doma čaká. Konečne je jeho poklad doma spolu s jeho manželkou, ktorá je iná. Učia sa spoločne: kojiť, on sa učí prebaľovať, varí, stará sa o domácnosť. Všetko robí automaticky, každý deň. No príde čas, keď sa vráti do práce, do jeho každodennej reality, ktorá je však iná. 

Nevyspaté noci, plač novorodenca, niekoľko hodín v práci medzi kolegami, ktorí sa vracajú domov do ticha, pretože nemajú deti. On sa vracia k uplakanej manželke a dieťaťu. Nechce to tak, nevie sa vcítiť do role otca. Má strach o manželku, ktorá trpí zrejme popôrodnou depresiou. A tak si zvyká na nový normál, že musí prebrať starostlivosť o dieťa on: kŕmenie, prebaľovanie, tíšenie, uspávanie. 

Náročné, pretože on sám si ešte nezvykol na rolu otca a musí sa starať o chorú manželku, novorodenca a chodiť do práce. Aj naňho to celé dopadne a svet začne vnímať čierno. Nemá to komu povedať, je skleslý a výbušný. Rozprávame sa o tom len my dvaja.

Popôrodná depresia u mužov alebo adaptačná úzkosť sa veľmi málo dáva do pozornosti. 

Muž aj vďaka manželkinej podpore vyhľadá pomoc u odborníka – psychológa. Keď sa manželka vďaka liečbe popôrodnej depresie cíti lepšie, všetko je v živote zrazu krajšie.  Aj muž dostáva nerušený priestor sa zamilovať do bábätka a nájsť sa v role otca.

Všímajme si aj otcov, prihovorme sa im, pýtajme sa, ako vnímajú oni novú úlohu v ich živote. Je to dôležitejšie, než si myslíme.

Klaudia