Kategória: Príbehy

december 2017:

Zobudila som sa na krik novorodenca. Chvíľu mi trvalo, kým som sa zorientovala. “Ach, áno, veď to je moje,” pomyslela som si. Tak toto je teraz môj život. Jedna požiadavka za druhou. Nemyslite si, ja som to chcela. Tešila som sa predsa na naše dieťa. Svojím spôsobom. Cestou do kuchyne som sa prehrabávala vo vlastných myšlienkach a utápala v sebaľútosti. “Za všetko môže určite ten pôrod. Pri takom tom obyčajnom by sa mi to iste nestalo. Veď viete, hormóny, bonding, a tak …”

Toto vám veru nikto nepovie, nikto sa neopýta, ako sa máte vy. Na chvíľu som sa zamyslela, čo by som vlastne odpovedala. Tradičné “hlavne, že sme obe zdravé” by mi asi z úst vykĺzlo ako prvé. A čo? Veď by to bola takmer pravda. Sme predsa fyzicky zdravé, máme vyhriaty byt uprostred decembrovej zimy a tatu, ktorý tu naozaj je, dokonca aj plienku vymení. A to je viac než veľa. Tak čo potom? Kvapla som si trochu zázračného roztoku na ruku a už po tretíkrát túto noc sa pobrala späť do spálne utíšiť pudový vreskot. Tie malé ústočká chytili fľašu akoby od toho závisel jej život. Pohladila som jemné vlásky, ktoré ani po týždňoch nevyzerali, že by chceli vypadnúť a tuhšie si ju privinula.

Je taká krásna. Jej nevinnosť a bezbrannosť dokázala do tejto chvíle odzbrojiť každého, kto ju videl. Bola nepopísaným papierom, novým začiatkom, dokonalou súhrou nádeje a čistoty, ktorá do seba vtiahla všetkých v dosahu. Tak prečo ju neviem ľúbiť? Prečo ju miluje len moja hlava, môj pocit zodpovednosti a novoobjavené odveké základné inštinkty? Kde je to srdce, ktoré sa doteraz v každej situácii prihlásilo o slovo?! Prečo sa nevie pripútať k nej? Malej, nevinnej, dokonalej, …

“Určite za to môže spoločnosť,” hnevlivo som ukazovala pomyselným prstom všade dookola. “Neakceptujú, že som sa rozhodla mať toto dieťa, aj keď ešte zjavne nemám za sebou úspešnú kariéru a dokonalý prichystaný život. Dobre si pamätám tie pohľady, že na prednášky chodím s bruchom, čo sa nedá skryť. A keď nie spoločnosť, tak moja matka. Tie jej nekonečné komentáre o tom, aké obrovské to brucho v skutočnosti je, aké náročné je starať sa o dieťa a ako ma ona musí naučiť ako sa to robí správne….” Nevyriešené pocity a premlčané poznámky sa vo mne kopili a menili ma na sopku, z dosahu ktorej je potrebné evakuovať všetko živé. Zavrela som oči a oprela si hlavu o stenu. Horúce slzy mi stekali z líc na bradu a
kvapkali na dieťa v mojom náručí. Aj tak by mi to nikto neveril. Rytmické poťahovanie sa spomalilo, až napokon úplne prestalo. Náš byt sa opäť na pár hodín ponoril do nočného ticha.

september 2024:

Tie horúce slzy mi po tvári stekali opäť. V rukách som držala papier, ktorý naša ročná raketa vytiahla pri svojom prieskume bytu ani netuším odkiaľ. V očiach ma štípali pocity, čo sa drali von. Prešlo takmer sedem rokov odkedy som to napísala a ešte ani netušila, že to budem prežívať celé odznova. Keď som spomínanú raketu (pozn.druhé dieťa) čakala, vedela som, že sa musím pripraviť aj na možnosť, že tá temnota si ma po pôrode opäť nájde. A tak som oslovila dobré priateľky, vysvetlila to tatovi a napísala si zoznam odbornej pomoci, keď už bude veľmi zle. A čakala. Na ňu aj na seba.

Nádejne som si nahovárala, že teraz to predsa musí byť celé inak, veď teraz to už nie je prekvapko, ale vytúžená radosť. Nebolo. Sedela som na záchode v pôrodnici, aby ma spolubývajúca nevidela plakať a nehlučne do prázdna kričala to jediné, čo mi išlo hlavou: “Prečo som si to zase urobila?!” Po návrate domov som sa ešte snažila byť statočná. Akoby to mohlo pomôcť.

V snahe prepísať svoj prvý príbeh som hltala doplnky, horúčkovito odsávala, prikladala, cievkovala, nosila a snažila sa prehovoriť svoje prsia, aby sa silou mojej vôle naliali mliekom. Lebo ak zvládnem toto, aj ten temný mrak sa predsa zdvihne. Raz podvečer, keď tato, ktorý opäť aj prebaľoval a uspával prišiel z práce, našiel si doma dve vrieskajúce ženy; jednu od zúfalstva zo života a druhú od zúfalstva z vlastnej matky. Ešte že tá tretia bola na prázdninách. Jeho mužská rozhodnosť sa chopila slova, zobral dieťa, zavrel ma do izby a povedal, že si to mám rozmyslieť. Najprv som chcela opäť zavolať niektorej priateľke, v posledných týždňoch ma len ony držali pri zmysloch. No vedela som, že nech sa akokoľvek snažia, toto za mňa nevyriešia. S hlbokým nádychom a obrovským strachom som sa musela ponoriť do vlastného vnútra, uboleného minimálne tak veľmi ako jeho vonkajší obal.

Plakala som, kričala, obviňovala, ľutovala sa, zúfala si. A potom som si dovolila predstaviť si, že sa jednoducho prestanem tak veľmi snažiť a proste jej dám tú fľašu s umelým mliekom. A prvýkrát po tých dlhých a nekonečných týždňoch som mala pocit, že som sa vynorila z hlbokého a temného jazera. Ešte stále som v ňom bola ponorená, ešte stále som mala nad hlavou temné mraky, no už som sa mohla nadýchnuť. Od toho večera som sa netrápila a šťastne miešala čarovný biely prášok s vodou. A popritom nerozhodne očami prechádzala po vopred pripravenom zozname pomoci.

Už somsíce dýchala, no moja myseľ stále počas nočných kŕmení a refluxových vreskov na pozadí balila kufor. Vedela som, že by som sa vrátila, ja ich predsa ľúbim, no teraz potrebujem odísť. Bolo to niečo hlboké, ako primárny inštinkt, ako keď vám povedia, že najprv musíte dať kyslíkovú masku sebe. Cítila som, že sa potrebujem zachrániť. A tak som si čítala príbehy iných, screenshotovala povzbudivé obrázky, silou vôle upierala svoju myseľ na každú drobnú maličkosť prinášajúcu radosť. Toto dieťa spolupracovalo a po troch mesiacoch sa naučilo spať v kočiari a ja som s neskutočnou radosťou pridala do svojej denodennej rutiny dlhé prechádzky po jesennom meste s dobrým podcastom v ušiach a dušu hrejúcou kávou v pohári. Kráčala som postupne, niekedy len hodinu za hodinou, inokedy deň za dňom. Neobzerala som sa dozadu. Vtedy po prvom pôrode som sa naučila prijímať lásku a záujem od druhých, teraz som sa učila pýtať si ich.

Prešiel rok.

A mne až tento papier spomienok ukázal, aký kus cesty je už za mnou. Dovolila som si zastaviť sa a obzrieť na ňu. Už sa mi nezdá taká škaredá. A aj keď ňou už opäť nechcem kráčať, nikdy už nezmizne. Stala súčasťou mňa, novej verzie mojej osoby. Dúfam, že rokmi ich ešte príde veľa, no prach z tejto cesty už navždy ostane vsiaknutý do mojej duše ako strie do pokožky môjho brucha.

A dobre tak, sú to moje medaily z boja, moje pruhy tigrice.

Budem ich nosiť s hrdosťou a práve kvôli nim sa každej novej maminy v mojom mikrosvete budem pýtať, ako sa má ona. Utrela som si slzy, s vďakou prešla prstami po tých bolestivých písmenách a vybrala sa vypýtať si objatie a pusinky.

Michaela

Ďakujeme, že tento príbeh nešírite bez nášho vedomia.

obrázok: unsplash.com

Dve čiarky – všetko podľa plánu

Radostný moment, keď na tehotenskom teste sa objavili dve čiarky. S manželom sme druhé bábätko chceli a podarilo sa ako sa hovorí „na prvú šupu“. Doma som už mala syna, ktorý mal v tom období rok. Nazvala by som to obdobie ako idylické – manžel mal skvelú prácu, ja som pracovala tiež externe a syn bol úžasné dieťa. A tak sme sa rozhodli, že chceme rovno aj druhé. Veľmi som túžila po dievčatku, čo sa aj potvrdilo o pár mesiacov neskôr. Tehotenstvo bolo po zdravotnej stránke bez komplikácií. Mala som síce preeklampsiu, no bola som sledovaná. (pozn. počas prvého tehotenstva mi preeklampsia spôsobila predčasnú akútnu sekciu). Bohužiaľ sme sa v polovici môjho druhého tehotenstva museli sťahovať späť do rodného mesta, manžel aj ja sme prišli o prácu, tak sme klesli aj na štandarde. Dieťatko síce bolo chcené, no približne v 5.tom mesiaci som mala prvé nutkanie na potrat. Čo už bolo chvalabohu neskoro, a s manželom som to ustála. 

Pôrod priniesol miesto radosti plač

Plánovaná sekcia – vedela som čo ma čaká, no aj tak som sa nedokázala na to pripraviť. V nemocnici som prežila dni, kedy som zrazu nechápala, čo sa so mnou deje. Žiadne šťastie, láska ani dojatie. Narodila sa nám dcéra a ja som sa nedokázala z toho tešiť. Od momentu ako ma doviezli zo sály na intenzívku som len plakala. Neustále mi tiekli slzy po tvári, a ja som vôbec nechápala prečo. Čo sa to deje? Vypla som telefón, s nikým som nekomunikovala. Manželovi som len stroho napísala, že nevládzem. Nahovárala som si, že som unavená a potrebujem sa vyspať. Tlačila som si do hlavy myšlienku, že keď prídem domov bude mi lepšie (pozn. mám syndróm bieleho plášťa – strach z nemocničných priestorov). Tých päť dní v nemocnici som sa o malú starala akoby nič. Mlieko mi odstavili – doteraz presne neviem, ako sa to odohralo, a či som to naozaj tak chcela. Obviazaná na prsiach, na nohách, s prelepenou ranou a s tabletkami na zastavenie mlieka v sebe. Nad vodou ma udržala jedna sestrička a moja spolubývajúca. Hodiny tam išli spomalene, ako by som tam bola mesiace. V noci som minimum spala. V hlave mi išli otázky ako, čo sa deje, čo sa to mnou stalo. Nerozumela som tomu. 

Môj nezáujem a neschopnosť prežiť šťastie

Po návrate domov sa moje stavy zhoršovali. Začala som hľadať na internete, že čo to so mnou je. No samozrejme, že som si žiadnu depresiu nepripustila. O popôrodnej depresii som vtedy takmer nič nenašla. Pár článkov, ktoré som si ľahko vedela odôvodniť, prečo sa mňa netýkajú. No ja som hľadala skutočné príbehy, chcela som vedieť, či sa naozaj môže človek cítiť tak zmiešane. Moje pocity by som opísala ako na šmýkalke. S prvoti som bola unavená. Nahovárala som si nedostatok spánku a vyčerpanie z pôrodu. Okej. No po šestonedelí to nabralo rýchly spád. Cítila som sa ako nehodný človek mať rodinu a starať sa o deti. Jej plač bol mojím spúšťačom. Nevedela som ju uspať, nevedela som ju utíšiť. Kŕmenie, aj keď len z fľašky, bolo pre mňa náročné. Čas som s ňou žiadny okrem základnej starostlivosti netrávila. Ja som ležala v posteli a len som sa na ňu pozerala. Prepadli ma výčitky, chcela som sa zabiť. Nepodarilo sa to. Nič sa nestalo vďaka môjmu manželovi. Aj keď po šestonedelí nastúpil do práce, veľmi dlho tam nevydržal. Často som mu už ráno volala, že musí prísť domov, lebo ja to nezvládnem. Prvé spoločné Vianoce si nepamätám. Na teraz ich mám vytesnené. 

Boj o prežitie

Pokusov o moje zabitie bolo viac, no všetky sme s manželom ustáli. Obdobie od jej narodenia po jej prvý rok – pre mňa jedno z najťažších životných skúšok. Množstvo preplakaných nocí, kde som sa obviňovala zo všetkého. Hlavná myšlienka bola, že som neschopná. Cez deň som  fungovala ako na nejakého autopilota a večer padala do postele s pocitom viny a sebaobviňovania. Uzatvárala som sa.

A potom prišli tie výčitky od rodiny a známych. Prečo sa netešíš? Mala by si byť vďačná, že máš zdravé deti a skvelého manžela. Áno. Mala by som, ale nejde to. Niekoľkokrát som sa snažila ráno zobudiť a zabudnúť na to, čo sa v mojej hlave deje. Tak veľmi som si nahovárala, že sa z toho vyspím, že to zvládnem. Pár mesiacov (dcéra mala približne pol roka) som sa aj snažila usmievať, vyšlo slnko a manžel ostal znova doma. Síce sme to finančne strašne ťažko zvládali, no vďaka mojej sestre sme prežili. Manžel sa staral zväčša o domácnosť, a ja som tam bola ako okrasný doplnok. On a moja sestra ma nútili vychádzať z domu. Tlačil ma do obrovských výziev – navariť niečo dobré, uspať dcéru, zahrať sa so synom. Pre mňa bola jedna činnosť na deň ako víťazstvo nejakej súťaže. 

Diagnostikovaná depresia a moja cesta proti nej

Aby som to upresnila. V mojej hlave sa akoby usídlil niekto iný. Ovplyvňoval moje rozhodnutia, moje činy a vo výsledku moje myšlienky. Stačila maličkosť a ja som sa dokázala rozsypať na zem, padnúť na kolená, vytrhať si vlasy, šklbať oblečenie zo seba, búchať sa o stenu, o zem, ničiť sa. V hlave ma niečo donútilo si myslieť, že som hovno. Odporná, nechutná, sama sebe neznesiteľná. Nenávidela som sa. Za všetky moje chyby v živote, už sa to netýkalo len malej, už to bolo komplexné. Manžel takmer každú noc musel so mnou viesť hodinové rozhovory, kde som s mojimi záchvatmi plaču – smútku a kriku – hnevu naňho útočila s otázkami. Bolo to náročné. Keď skončilo leto a prichádzal malej prvý rok, a moje myšlienky na samovraždu sa vrátili, ma manžel presvedčil, dodnes neviem ako, aby som išla k psychologičke. Mala som šťastie, moju psychologičku poznám už pár rokov. 

A tu je prvý aha moment

Ja som už navštevovala psychologičku kvôli mojej nerozhodnosti a nestálosti. Ona ma po prvej návšteve, s podrobným vysvetlením, poslala k psychiatričke, kde som nastúpila na liečbu antidepresívami. Bol to hrozný pocit. Bála som sa, že stratím samú seba. No vďaka liekom si pamätám malej druhé Vianoce. A ak si niekto doteraz myslel, že lieky ťa vyliečia z depresie. Tak omyl. Diagnostikovaná mi bola popôrodná depresia, ktorá prešla do stredne ťažkej depresie. A výkyvy z liekov ma doniesli na cestu sebapoznania. Tak často som bola raz hore, raz dole, že mi to liezlo na nervy. Najprv som strašne veľa spala, potom som zase nevedela spať. Buď som sa prehnane smiala alebo prehnane plakala. Moje reakcie boli prehnané, a nedali sa predpokladať. Psychiatrička mi po 3 mesiacoch brania liekov odporučila hospitalizáciu. Ja som ju odmietla. No keďže manžel už musel ísť do práce, po vyše roku bez príjmu, sme to už nevedeli ustáť. Prišla moja mamina (pozn. mamina žila v zahraničí, dlhodobo). V krátkosti mamina u nás strávila ¾ roka a ja som začala písať.

Otvorene som sa s ňou bavila o rôznych traumách z môjho života i z jej života. Tým, že bola u nás, som už nemohla hľadieť len na seba. Už som nebola v mojej hlave len ja, ale už tam boli aj deti a ona. Jej prítomnosť ma donútila sa zobudiť z mojej bubliny a tak som začala so seba terapiou. Začala som sa viac vnímať, čo prečo robím, ako sa chovám, aké mám názory. Samozrejme chodila som aj ku psychologičke na sedenia, kde sme to všetko hodnotili a rozdebatili. No a po odchode maminy by som povedala, že som bojovala, ako som najviac vedela. A ako sa blížil prvý rok na liekoch, som mala pocit, že som na dobrej ceste. No bohužiaľ moja mamina niečo pred Vianocami náhle zomrela. V zahraničí, bez rozlúčky, v spánku. A ja som bola tam, kde na začiatku. Zložila som sa a nevládala som sa vyhrabať von. Dostala som trojnásobok liekov, manžel opäť musel prísť domov a ja som bola opäť na začiatku mojej cesty. 

Z dola hore

Trvalo mi pol roka kým som sa z toho dostala – zmierila, a lieky znížila na pôvodnú dávku. Moja cesta musela opäť pokračovať. Písala som, veľa som si písala o mojich myšlienkach a pocitoch. Snažila som sa slovami vyjadriť, čo cítim a čo si myslím. Vytriedilo sa moje okolie, bola som sama. Následne som sa odhodlala ostať sama doma s deťmi a manžel vycestoval opäť do zahraničia. Jeho odchody a príchody mi spôsobovali panické záchvaty, úzkosť a vo výsledku mi bola diagnostikovaná tetánia. No ja som už nabrala v sebe nejakú silu, že to nemôžem vzdať. Bojovala som sama so sebou, aby som nepadla opäť na dno. Hrdo som si opakovala, že milujem seba, milujem svoje deti a milujem svojho manžela. Síce maximálne vyčerpaná, keďže som do noci písala a na striedačku viedla s manželom dlhé rozhovory, no držala som sa. 

Prišlo prvé výročie mamininho úmrtia a ja som už stála nohami na zemi. Síce ma ubíjalo ešte množstvo myšlienok, no už som s nimi pracovala. Našla som rešpektujúci priestor pre moje deti, kde začali chodiť a ja som tam našla priateľky. Detský klub, ktorý mi vniesol do života útočisko. Našla som tam pochopenie pre moje myšlienkové pochody rešpektujúcej výchovy a pohľadu na život. Po pol roku som vysadila lieky. Psychiatričke som to oznámila a ona to prijala. Ku psychologičke už nechodím, ale sme v kontakte. Písať píšem stále. Mám pevné priateľstvá. Neznášam klamstvo a som maximálne úprimná. 

Už nikdy nebudem ako predtým. Pred a po pre mňa neexistuje. Prijímam depresiu ako súčasť môjho životného príbehu.

Neustále na sebe pracujem. Už viem, čo mi spôsobuje úzkosť a pocit neistoty. Mám svoje „maniere“, ktoré praktizujem na upokojenie mojej mysle a tela. Som žena, ktorá miluje svojho manžela. Manžel pracuje v zahraničí a to čo sme prežili, náš vzťah ešte viac spečatilo. Som matka, ktorá miluje svoje dve deti. Syn teraz bude končiť prvý ročník ZŠ ako domškolák. Dcéra je takisto doma. Sme trojka, ktorá drží spolu. Som spisovateľka. Napísala som svoju prvú knihu „Tá druhá“, ktorá ako e-book bude čoskoro uverejnená na mojej web stránke. 

Som človek, ktorý prekonal popôrodnú depresiu a zdieľa svoj príbeh na sociálnych sieťach. 

Mojím prianím je, aby sa o tom hovorilo viac. Oveľa viac. Skutočné príbehy, ktoré v skutku popíšu, čo sa naozaj deje. Nenechajte to zájsť príliš ďaleko. 

„Dá sa to zvládnuť.“ 

Petra Javrová

Ďakujeme, že tento príbeh nešírite bez nášho vedomia.

Na Deň otcov 2024 uverejňujeme zdieľanie jednej z mám, Klaudie, ktoré je práve o jej vnímaní partnera – otca dieťaťa v kontexte zažívania vlastnej duševnej ťažoby.

Všetko sa to začalo vetou: „Prebúdzaš vo mne otcovstvo.“

Vybrali sme sa na spoločnú cestu dieťaťa. Keď sme s manželom zistili, že čakáme dieťatko, boli sme v šoku. Samozrejme, aj šťastní. Toľko zmien, čo začínalo v našom živote: sťahovanie do lepšieho bývania, tehotná žena, ktorá bola krehká a stále potrebovala opateru kvôli nekonečnému zvracaniu. Rola otca môjmu manželovi začala 9 mesiacov pred narodením bábätka. Spočiatku to vyzeralo, že sa ani neteší. 

„Prepáč mi, že som taký sebecký,“ vravel mi jeden večer, keď som mala pocit, že ignoruje všetko, čo ja prežívam. Sebecký určite nebol, potreboval len čas. Keď sa dozvedel, aké pohlavie čakáme, rozplakal sa. Vtedy sa zamiloval. Pôrod prežil celý so mnou. „Cítim sa ako po 12-hodinovej smene v práci.“ 

Takto spomína na ťažký začiatok zrodenia života jeho bábätka. Prestrihol pupočnú šnúru a neuvedomoval si, čo ho doma čaká. Konečne je jeho poklad doma spolu s jeho manželkou, ktorá je iná. Učia sa spoločne: kojiť, on sa učí prebaľovať, varí, stará sa o domácnosť. Všetko robí automaticky, každý deň. No príde čas, keď sa vráti do práce, do jeho každodennej reality, ktorá je však iná. 

Nevyspaté noci, plač novorodenca, niekoľko hodín v práci medzi kolegami, ktorí sa vracajú domov do ticha, pretože nemajú deti. On sa vracia k uplakanej manželke a dieťaťu. Nechce to tak, nevie sa vcítiť do role otca. Má strach o manželku, ktorá trpí zrejme popôrodnou depresiou. A tak si zvyká na nový normál, že musí prebrať starostlivosť o dieťa on: kŕmenie, prebaľovanie, tíšenie, uspávanie. 

Náročné, pretože on sám si ešte nezvykol na rolu otca a musí sa starať o chorú manželku, novorodenca a chodiť do práce. Aj naňho to celé dopadne a svet začne vnímať čierno. Nemá to komu povedať, je skleslý a výbušný. Rozprávame sa o tom len my dvaja.

Popôrodná depresia u mužov alebo adaptačná úzkosť sa veľmi málo dáva do pozornosti. 

Muž aj vďaka manželkinej podpore vyhľadá pomoc u odborníka – psychológa. Keď sa manželka vďaka liečbe popôrodnej depresie cíti lepšie, všetko je v živote zrazu krajšie.  Aj muž dostáva nerušený priestor sa zamilovať do bábätka a nájsť sa v role otca.

Všímajme si aj otcov, prihovorme sa im, pýtajme sa, ako vnímajú oni novú úlohu v ich živote. Je to dôležitejšie, než si myslíme.

Klaudia

Čerpanie zo skúseností

To, že žena po pôrode môže mať duševné ťažkosti, som dobre vedela. S „klasickou“ depresiou som mala ešte pred otehotnením bohaté skúsenosti a veľmi som sa bála, že sa u mňa objaví popôrodná verzia úzkosti či depresie. Preto som seba aj manžela vopred pripravila na situáciu, že po pôrode budem potrebovať odbornú pomoc mojej psychiatričky a psychoterapeutky. Už pár dní po prepustení z nemocnice som obom napísala e-mail a následne sme sa telefonicky spojili. Možno aj vďaka rýchlo poskytnutej duševnej „prvej pomoci“ sa stav zvaný baby blues po pár dňoch spontánne vytratil a nepreklenul sa do depresie. Po poslednom záchvate plaču zo mňa opadol nahromadený stres a ja som si materstvo začala pomaličky užívať. Stále vo mne ostávali nezodpovedané otázky, ale každým dňom som nadobúdala viac a viac materského sebavedomia. 

Dodnes pokračujem v psychoterapii a nehanbím sa priznať k tomu, že malá dávka antidepresív mi dodáva energiu čeliť každodenným výzvam rodičovstva.

Čo predchádzalo popôrodnému baby blues 

Nedostavil sa u mňa príjemný pocit zadosťučinenia z toho, že som syna úspešne donosila a porodila. Okamžite po presune z pôrodnice na oddelenie šestonedelia ma zaplavili výčitky svedomia  – voči sebe, bábätku, manželovi, zdravotníckemu personálu. Cítila som sa veľmi podobne ako študent, ktorý dôležitou skúškou prejde „s odretými ušami“. Všetci mu blahoželajú, ale sám nemá pocit, že si gratulácie zaslúži. Najradšej by vrátil čas a podstúpil reparát. Začala som plánovať, že nad druhým pôrodom budem mať kontrolu, ktorú som tentokrát nemala. Môj vnútorný kritik ma karhal za okolnosti, ktoré by som pravdepodobne aj tak nemohla ovplyvniť. Nedokázala som sa za seba postaviť a byť k sebe láskavá. Zato som ako správny „people pleaser“ chcela emocionálne ošetriť každého okrem seba. 

Prvé výčitky…

Vyčítala som si, že som v druhej dobe pôrodnej neinvestovala energiu do hlbokého dýchania, namiesto toho som si šla vykričať hlasivky. Kvôli môjmu panickému záchvatu boli manžel aj zdravotnícky tím ohučaní ako snáď nikdy predtým. Kvôli mne mal syn nižšie Apgar skóre. Bonding sa nekonal, prvé hodiny života ho museli pozorovať, lebo čudne dýchal. Rozmýšľala som nad tým, ako sa na novorodeneckom oddelení musí cítiť. Vytrhnutý z materského lona, zmätený, vydesený a opustený. A keď mi ho na druhý deň doniesli do izby, s hrôzou som si uvedomila, že odteraz sa môj život zredukuje na opakujúce sa 3-hodinové šichty. Ako to len zvládnem? S mojou citlivou povahou a psychiatrickou anamnézou?

Druhé výčitky…

Vyčítala som si nedostatočnú prípravu na pôrod. Síce som počas tehotenstva absolvovala predpôrodný kurz, prečítala množstvo kníh a vypočula si desiatky podcastov, ALE – necvičila som s Aniballom, ani masáži hrádze som nevenovala dostatok času. Môžeš si zato sama – šepkal mi kritický hlas zakaždým, keď sa v sede snažila nadojčiť bábätko, zatiaľ čo sa mi bolestivo pripomínala hlboká jazva po epiziotómii. Neskôr sa táto emócia zmenila na sebaľútosť a hnev voči pôrodníčke. Prečo ma takto zohavila na najcitlivejšom mieste? Snažila sa zachrániť moje dieťa alebo som jej už tak veľmi liezla na nervy, že pôrod chcela čím skôr ukončiť? Dokáže sa táto jazva časom zahojiť tak, aby som o nej nevedela?

Ďalšie výčitky…

Vyčítala som si, že som svojmu manželovi spôsobila nezvratnú psychickú ujmu. Čo som mu to urobila? Chudák, musel celé hodiny počúvať moje stonanie a bezmocne sa pozerať na to, ako trpím. Dokáže sa s tým vyrovnať? Dlho mi trvalo pochopiť, že to tak nie je. Odvtedy ma mnohokrát ubezpečil, že je emocionálne v poriadku. Nemá z pôrodu nášho syna traumu a rád ma bude sprevádzať aj pri pôrode dcéry.

Výčitky nakoniec odišli…

Keď píšem tieto riadky, som práve v 39. týždni tehotenstva a hlavu mám správne nastavenú. Uplynulých 16 mesiacov som svoj prvý pôrod intenzívne spracovávala. Viedla som desiatky rozhovorov s inými mamami aj zdravotníkmi. Hľadala som vysvetlenia, čo sa vlastne vtedy na pôrodnej sále dialo. Podarilo sa mi nájsť odpovede na väčšinu otázok. A tie ostatné som si prestala klásť úplne. Odpustila som sebe aj ľuďom, ktorí ma prvým pôrodom sprevádzali. 

Vymenila som pôrodnicu a verím, že tentokrát to bude lepšie. Dúfam, že ma čaká krásny liečivý pôrod, ktorý bude korekčnou skúsenosťou. Avšak viem, že stať sa môže čokoľvek a pôrod je spontánny dej, nad ktorým žena nikdy nebude mať plnú kontrolu. Preto dopredu nič neočakávam a užívam si posledné dni tehotenstva s čistou mysľou. Ďakujem za možnosť podeliť sa o svoju skúsenosť a prajem VyDuMamkám všetko dobré. 🙂 

Ivka, v rámci svojho pôsobenia v OZ Psychiatria nie je na hlavu napísala 2 blogy o svojej ceste prvým tehotenstvom, pôrodom a materstvom. Nájdete ich na tomto a tomto odkaze.

Ďakujeme, že tento príbeh nešírite bez nášho vedomia.