Kategória: Blog

Popôrodná depresia a jej návrat ako téma v živote mnohých žien

„Mala som depresiu v minulosti, úspešne som sa z nej vyliečila. Všetko bolo super. Opäť som sa cítila plná energie, dokázala si užívať život a teraz….Čo sa to stalo? Už nejakú dobu sa cítim smutná, nedokážem sa tešiť z vecí, z ktorých som mala predtým radosť. Vracia sa mi azda depresia?? Je to preto, lebo som prestala užívať lieky?“ Toto sú myšlienky, ktoré môžu napadnúť mnohým. Pocity smútku, horšie dni sú bežnou súčasťou našich životov. Ak je takýchto horších dní viac, nie je to príjemné nikomu, tobôž nie ľuďom, ktorí už majú nejakú tú skúsenosť s depresiou. 

Je samozrejmé, že sa nám do hlavy priplížia myšlienky, že čo ak sa to deje znova, čo ak sa mi rozbieha ďalšia epizóda? Nuž…keby to bolo také jednoduché a jednoznačné, ako keď vám odoberú krv a podľa výsledkov vidia, že máte zvýšené zápalové hodnoty, nasadíme liečbu, upraví sa to do normálu…

Kedy spozornieť, či sa opäť nehlási o slovo depresia

Zbystriť však určite treba, ak takéto smutné pocity či myšlienky trvajú väčšiu časť dňa, po dobu aspoň dva týždne a teda už ovplyvňujú aj váš súkromný, sociálny či pracovný život. Medzi najčastejšie príznaky, ktorými sa depresívna epizóda prejavuje, patria:

• • Depresívna nálada– cítite sa smutná, úzkostná
  • Nedostatok či strata záujmu – to, čo vás predtým bavilo, vám už neprináša taký pôžitok či radosť.. či už sa to týka rôznych aktivít, sexuálneho života, koníčkov
  • Sociálna vyhýbavosť, utiahnutie sa do seba, vyhýbanie sa priateľom, rodine
  • Nadmerná únava – keď ešte aj ráno vstať a obliecť sa je zrazu neskutočne namáhavé
  • Pocity nepokoja, neschopnosť upokojiť sa
  • Poruchy spánku – či už sa jedná o nespavosť alebo naopak, nadmernú spavosť
  • Zmenená chuť do jedla – tá sa môže zmeniť v jednom aj druhom smere, nie je to vždy len nechutenstvo, niektorí ľudia majú práveže zvýšenú chuť do jedla. Následne sa prejavia aj zmeny na váhe v zmysle úbytku alebo prírastku na hmotnosti
  • Podráždenosť, nervozita, napätie
  • Pocity viny, nepotrebnosti, nadmerné premýšľanie nad minulými udalosťami, sebaobviňovanie
  • Problém sústrediť sa, ťažkosti s pamäťou, môžu sa prejavovať aj spomaleným tempom reči, prúdu myšlienok
  • Fyzická bolesť – rôzne bolesti hlavy, brucha, svalov,  bolesti na hrudníku, ktoré nemajú žiadnu fyzickú príčinu – pri lekárskych vyšetreniach sa nezistí žiaden somatický pôvod bolesti
  • Myšlienky na samovraždu – samozrejme v tomto prípade nečakať, porozprávať sa o tom aspoň s niekým blízkym a pravdaže aj svojim lekárom

Čo všetko môže spôsobiť, že sa depresia vráti?

Presne zadefinovať konkrétny spúšťač depresie môže byť dosť problém. Každý sme iný, čo je pre niekoho veľký stresor, druhému nespraví nič. Každopádne medzi spúšťače patria rôzne stresujúce životné udalosti. Ako vieme, poznáme dobrý stres, ktorý nás núti podávať napríklad lepší výkon a aj ten dobre známy zlý stres. Podstatné je ale slovo stres. Aj udalosť, ktorá je pozitívna, môže trochu zamávať s našou psychikou. Stresorom môžu byť aj rôzne rodinné oslavy, svadby, zmena zamestnania, sťahovanie… Z tých horších udalostí sú to rôzne rodinné konflikty, zmeny vo vzťahu, strata blízkeho.

Ku návratu depresie pravdaže prispieva aj nedostatočné vyzdravenie z predošlej epizódy.  Predčasné ukončenie liečby výrazne zvyšuje riziko, že sa depresia v budúcnosti vráti. Pod liečbou myslíme jednak farmakoterapiu, teda užívanie liekov a jednak psychoterapiu, teda prácu so psychológom. Obidve sú veľmi dôležitou súčasťou. Netreba zabúdať ani na ostatné ochorenia, na ktoré sa daná osoba lieči. Žiaľ, veľmi veľa somatických ochorení ( ako napríklad cukrovka, ochorenia srdcovocievneho systému, obezita a kopec ďalších) dokážu ovplyvniť psychické ochorenia, medzi ktoré patrí aj depresia. Preto sa netreba zanedbávať ani po fyzickej stránke, a treba mať tieto stavy pod kontrolou. 

Ako môžem zabrániť návratu depresie?

Pokiaľ sa liečite vôbec prvýkrát na depresiu, myslite aj do budúcna, že je to ochorenie, ktoré sa žiaľ môže vrátiť.  Nesnažte sa uponáhľať či predčasne ukončiť liečbu. Radšej si to dobre odkomunikujte so svojim lekárom, ak nad niečím takým premýšľate. Či už je to z dôvodu prípadných nežiaducich účinkov liekov – momentálne máme dostupnú širokú škálu liekov, každému sa dá „ušiť liečba na mieru“. Lekár vždy prihliada na to, ako lieky znášate, aké užívate ďalšie lieky a akými inými ochoreniami trpíte. Pri niektorých stavoch dokonca postačuje aj psychoterapia, aj tú však treba dotiahnuť do konca. 

Rozprávajte sa so svojimi blízkymi. Aké máte ťažkosti vy. Hovorte o tom, akými ťažkosťami sa ochorenie môže prejaviť. Možno si všimnú niektoré varovné príznaky ešte skôr než vy.  

Nie je na škodu pripraviť sa na možný scenár relapsu. Mať poruke kontakt na svojich lekárov, psychológov alebo aj na stránky ako Vysmiata Duša Mamky, kam sa môžete obrátiť pre informácie alebo sa len snami poradiť, vyrozprávať sa. 

Všimla som si isté varovné príznaky. Čo ďalej?

Podeľte sa o svoje myšlienky s niekým blízkym, kto vás chápe. Vyrozprávajte sa. Spomeňte si na veci, ktoré vás predtým tešili, vyskúšajte sa k nim vrátiť. Ak ste unavená, vyčerpaná, „vydupajte“ si pravidelne chvíľku pre seba, ktorú budete tráviť tak, ako vám je príjemné. Často sa hovorí o pohybe, nie je to nadarmo. Pri cvičení si telo vyprodukuje látky, ktoré sú akési prírodné antidepresíva. Nemusí to byť nejaké veľké potenie sa v posilňovni. Stačí aj prechádzka na čerstvom vzduchu. Nenechajte sa odradiť ani zlým počasím. Taký daždivý deň, keď vonku nie je nikto, má tiež svoje čaro. Skúste sa prejsť niekde v prírode, kde máte kľud a môžete si dať myšlienky na poriadok. Alebo aj vôbec nepremýšľať. Alebo naopak, niekomu vyhovuje, keď je medzi ľuďmi, tak sa prejdite niekde po pešej zóne. Pustite si doma nahlas hudbu, ktorú máte radi, hoci si na ňu aj poskákať, uvoľniť napätie, vyzúriť sa. Opäť si vyprodukujete dobré antidepresívne hormóny  v tele. Niekomu pomáhajú techniky mindfullness, meditácia…Skúste. Za skúšku nič nedáte predsa ☺ 

Pokiaľ sa ale stav nezlepšuje, trvá to už týždeň, dva, obráťte sa s dôverou na svojho lekára. Radšej to skôr podchytiť, ako by ste sa mali cítiť zbytočne dlho zle či dokonca aj horšie. Myslím, že jedna návšteva lekára stojí za to, aby ste aspoň zistili či je to stav liečiteľný psychoterapiou, či je potrebné nasadiť liečbu. 

Určite sa neuzatvárajte do seba. Netrápte sa sami zbytočne. Pokiaľ sa nemáte komu zdôveriť, sú tu stránky, ako je aj tá naša, kam sa môžete obrátiť. V tomto prípade vďakabohu za internet ☺   

Ako najrizikovejšie obdobie prípadného relapsu pôvodného ochorenia sa udáva prvých 6 mesiacov po vyliečení sa z predošlej epizódy. Možno je fajn myslieť aj na to. 

Malé zamyslenie autorky, psychiatričky projektu, MUDr. Štefánie Vaľovskej

      Je najvyšší čas, aby sme sa prestali tváriť, že psychické ochorenia sú niečo tabu. Sú takou istou súčasťou života ako aj tie somatické. Keď sa napríklad ľudia v mojom okolí dozvedeli, čomu som sa začala venovať teraz počas materskej, že existuje aj takáto forma pomoci, kopec z nich sa rozrozprávalo, aké mali oni ,,depky” po pôrode alebo počas tých prvých rokov, niektorí aj neskôr…A mne napadlo – veď si sa mohla ozvať, sme predsa kamošky, na niečo by sme spolu prišli. Keď už nič iné, aspoň by som ťa vypočula. Nie ako psychiater, ale ako kamarátka, ak by si to tak chcela. Len my sme ešte všetci tak nejako automaticky nastavení, že si takéto veci nechávame pre seba. „Tutleme“ to v sebe. Neraz to mnohí z nás riešia, až keď už horí, prípadne je 5 minút pred vybuchnutím bomby. Tak zbytočne sa trápime. Takí by sme mohli byť šťastní. Treba sa len otvoriť, komunikovať a nebáť sa požiadať o pomoc. Od toho sme tu aj my.

Pekný deň vám prajem ☺  

PS: Skúste si nájsť každý deň aspoň jednu vec, ktorá vás potešila a večer pred spaním na to myslite. Život je krásny aj v maličkostiach. 

Rozhovor s klinickou psychologičkou a psychoterapeutkou Mgr. Zuzanou Navrátilovou, PhD., ktorá okrem súkromnej praxe pôsobí aj na Novorodeneckej klinike M. Rusnáka SZU a UNB a ako konziliár na I.Gynekologicko-pôrodníckej klinike LFUK a UNB, v nemocnici Sv. Cyrila a Metoda UNB Bratislava.  

Často sa v spoločnosti zamieňajú pojmy úzkosť a strach. Ako by ste najľahšie vysvetlili rozdiel v týchto pojmoch? 

Pri strachu vieme, čoho sa bojíme, napr. sa bojíme psa, uzavretých priestorov či stretnutia so šéfkou atď. Strach je naozaj konkrétny, hmatateľný. Úzkosť je veľmi zjednodušene povedané taký nešpecifický, difúzny, rozliaty strach. Také to, že bojím sa niečoho, no neviem čoho. Mám taký telesný pocit, ale neviem z čoho vznikol. Pod vplyvom úzkosti znehybniem.

Z čoho sa skladá úzkosť? 

Úzkosť má emočnú a fyzickú zložku. Emočná je, že sa bojím a neviem čoho, alebo mám rôzne predstavy o tom, že nedokážem dýchať, a tak napr. umriem. Fyzická úroveň sa často prejavuje pocitom, že mi niekto sedí na hrudníku, je citeľná taká ťažoba, prítomné sťažené dýchanie a pocit, že človeku vybehne srdce z hrude, dostane infarkt. Typické je aj mravčenie či celkové napätie v rámci tela.

Čo nám chce úzkosť povedať?

Úzkosť je vo všeobecnosti vlastne vždy signálom, že sa deje niečo, čo pre nás nie je dobré. Aj bežný strach nás chráni. Preto vieme, že sa nebudeme dotýkať horúcej platne, aby nás nepopálila. To je strach, to je niečo konkrétne.

Pri úzkosti nevieme, čoho sa bojíme, je pre ňu typická paralýza. Úzkosť nám bráni, aby sme niečo urobili, má preto ochranný charakter, no my v tom momente ešte nevieme, pred čím nás chráni. Na kognitívnej úrovni sa úzkosti ťažko rozumie, lebo keď príde, tak nás paralyzuje a my nemôžeme nič urobiť. Bráni nám aktívne vystupovať v situácii. Chráni nás, no v realite si to nevieme spojiť, že pred čím nás chráni.

Ako vyzerá úzkosť v čase?

Úzkosť prichádza neočakávane. Zrazu človek pocíti neidentifikovateľnú ťažobu. Celý ten fyzický proces príde bez varovania. Pri strachu vieme spojiť prežívanie s konkrétnou udalosťou, napr. idem za šéfkou a budeme mať náročný rozhovor. Čím je bližšie stretnutie, tým sa zvyšuje moje napätie. Je to teda niečo konkrétne. Alebo sa bojím psov, tak sa im cielene vyhýbam.

Úzkosť príde z čista jasna, sadne nám na hrudník a často hneď nemusíme vedieť, čo sa deje. Môžeme si ju pomýliť s inými ochoreniami. Nedá sa predvídať. Má svoje ukazovatele, resp. nejaký predvývoj, ale dopredu neviete povedať, že určite zajtra bude ďalšia úzkostná epizóda.

Čo podporuje prejavenie úzkosti?

Úzkosť prichádza väčšinou vtedy, keď sú ľudia preťažení, v dlhodobom strese a záťaži, nedopĺňajú si svoje zdroje, nemajú dosť odpočinku. Psychika sa niekde opotrebováva, čo sa môže prejaviť práve aj úzkosťami. Prichádza neplánovane, často bez nejakých varovných signálov. 

Ľudia, ktorí trpia úzkosťami, sa neraz s úzkostným napätím už budia a vedia, že to bude náročný deň. U iných zase úzkosť prichádza až večer. Predstava toho, že majú ísť spať a uvoľniť sa, v nich navodzuje veľkú mieru napätia. Časté je aj to, že sa niektorí ľudia budia v noci až s panickými atakmi, kde ich úzkosť vytrhne zo spánku. Každý to má individuálne v rámci dňa.

Ako vnímajú ľudia úzkostné epizódy v rámci života?

Najviac nebezpečné je to, že väčšina ľudí sa ich na začiatku snaží ignorovať. Povedia si, že prežijem tú povedzme hodinku a úzkosť opäť odíde. Čím viac sa však úzkosť ignoruje, tým viac sa chronifikuje, a preto sa neraz stretávame s klientmi, ktorí terapiu vyhľadajú až po x rokoch od prvých úzkostí. Je to potom naozaj otázka dlhšieho času, aby sa klientovi vrátila predchádzajúca kvalita života. Pretože úzkosť len tak neodíde. 

Je nejaký rozdiel medzi úzkosťou a popôrodnou úzkosťou?

Prejavy sú v podstate rovnaké. Niektoré maminy to možno viac centrujú na obavné myšlienky do budúcnosti. Neboja sa vyslovene, že sa stane niečo konkrétne, ale je to také všeobecné, či to zvládnu, či sa niečo nestane, či dieťa prežije/neprežije. Je to širší záber obáv. Určite to je do istej miery ovplyvnené aj hormonálne. 

Strach v rámci tehotenstva, strach z pôrodu či popôrodného obdobia je prirodzený. To má naozaj každá mamina. Úzkosť je však vážnejšia aj v tom, že okrem úzkostných myšlienok, sú prítomné aj fyzické prejavy. Takáto kombinácia prejavov už často bráni aktívne pristupovať k životu a vytvárať si stratégie, ako si pomôcť. Je tam jednoznačná paralýza. Také to, že zrazu len som a buď to teda predýcham alebo si volám niekoho na pomoc. Je problém sa sústrediť, šoférovať, byť medzi ľuďmi, vykonávať bežné pracovné činnosti. Úzkosť jednoducho paralyzuje. Úzkosť dokáže zároveň aj veľmi izolovať. 

Kedy by sme mali spozornieť, keďže nejaká miera úzkosti sa môže vyskytovať aj prirodzene v niektorých životných obdobiach? 

Keď je úzkosť čoraz častejšia a dlhodobo prítomná v živote. Ak sa v istom životnom období nakopia stresory, je úplne prirodzené, že človek zažíva vyššiu mieru úzkosti, je to jednoducho reakcia tela aj hlavy na stresory. Stresormi môžu byť napr. zdravotné komplikácie, zmeny rodinného stavu, pracovné problémy a pod. Ak je to takáto reaktívna úzkosť (podmienená relevantnými stresormi), po čase odznie a už sa nevráti, tak je to v poriadku a zvyčajne človek má schopnosť zvládnuť to sám.

Ak je to však taká situácia, že sa úzkosť objavuje povedzme najskôr raz mesačne a postupne čoraz častejšie a príde to až do štádia, že úzkosť pociťuje každý deň, to je už naozaj problém. V takomto prípade úzkosť už obmedzuje človeka aj v bežnom živote, v pracovnom výkone a pod. Kvalita života sa výrazne zhoršuje. Tu je veľmi dôležité, či človek už dokáže vnímať, že má obmedzený život. Už dlho nebolo u neho obdobie, že bolo všetko v poriadku. Neraz sa objavujú problémy s tým, aby vôbec vyšiel von. Nebezpečné je to tiež v tom, že síce úzkostná epizóda odíde, ale postupne sa dokáže nabaľovať až do generalizovanej úzkostnej poruchy, čo je už naozaj náročné a ťažko liečiteľné ochorenie, kde je potrebná spolupráca nielen s psychoterapeutom, ale aj psychiatrom a počítať s množstvom času. 

Ako sa môže prejavovať úzkosť v popôrodnom období?

Aj v tomto období sa úzkosť prejavuje veľmi podobne ako v iných fázach života. Ak žena po pôrode má pocit, že úzkosť prichádza a paralyzuje ju v starostlivosti o dieťa, je dôležité spozornieť.

Často sú to úzkostné myšlienky z toho, že žene padne dieťa, resp. sa nebude vedieť oň postarať. Môžu byť prítomné aj obavné myšlienky z toho, ako to žena ,,nezvláda”, ako ublíži vlastnou ,,neschopnosťou” dieťaťu, napr. trasom rúk. Do toho nastupujú fyzické pocity, že žena dieťa naozaj nevie vziať do rúk. Do popredia sa dostáva intenzívna potreba sústrediť sa na vlastné prežitie, predýchanie sa. 

Do tejto náročnej chvíle vstupuje fakt, že vedľa seba má žena novorodenca, ktorý plače, je potrebné reflektovať jeho potreby (nakŕmiť, prebaliť, uspať a pod.), no ona aktuálne má najväčšiu výzvu sama so sebou, aby ustála úzkosť. Ak úzkosť trvá hodinu-dve, tak takáto úzkosť naozaj výrazne začína zasahovať do schopnosti starať sa o dieťa. Ak sa to stane raz, je to v poriadku, ak sa ale takéto epizódy objavujú častejšie a naozaj paralyzujú ženu v jej konaní, je potrebné to riešiť. 

A čo začiatočnícky strach rodičov?

Začiatočnícky strach v rámci manipulácie s dieťaťom je v poriadku. Ak je ale táto obava už tak silná, že dokáže viesť až k tomu, že dieťaťa sa mama nedotkne, tak to môže byť problém. Samozrejme, sú prirodzené vnútorné monológy, ktoré doprevádzajú bežné denné aktivity v zmysle, či som niečo urobila v rámci starostlivosti o dieťa dobre, to je prirodzené. Ak tam ale bábätko len tak leží a mama musí venovať všetku kapacitu pre svoje stabilizovanie, je naozaj potrebné konať. 

Niekedy sa úzkostlivé správanie vie prejaviť aj akousi zdráhavosťou v rámci starostlivosti a snahou delegovať všetky aktivity na okolie, partnera, babky. Matkami sa nerodíme, schopnosť starať sa sa vyvíja, a preto je to prirodzené mať tendenciu odkukávať od okolia. Aj takéto správanie dokáže byť zvládacou stratégiou v niektorých prípadoch, kedy najbližšie okolie takto uľahčí mame prvé týždne či mesiace. Avšak máme zo skúseností aj veľa žien, ktoré sa v tom potom cyklia a obviňujú sa, že sa o dieťa nevedia postarať, uspať ho bez plaču atď.

Ako komunikovať s úzkostlivou ženou po pôrode?

Citlivo. Čím menej s fokusom na tému úzkosti, ale o to viac s fokusom na ženu ako takú. Pýtať sa, ako sa má, či existuje niečo, s čím je možné pomôcť. Aby mala žena pocit, že existuje ešte niekto, kto sa o ňu naozaj zaujíma, lebo neraz sú ženy – matky stavané do role, že musia byť tie silné, ktoré sa nezastavia a všetko vydržia. No nie je to tak. Väčšinou sa stačí zaujímať bez akýchkoľvek nevyžiadaných rád a bagatelizácie. 

Komunikácia má priniesť úľavu žene, nie jej okoliu. Mama by mala byť v hierarchii naozaj navrchu, resp. uspokojenie jej potrieb, aby bolo o ňu postarané. Často okolie na určitý čas pomôže, no neraz je prítomné aj akési očakávanie, že po týždni, dvoch by už žena mala byť naspäť vo svojej sile a vedieť sa o všetko postarať. Je to škoda, ak je prvotná pomoc limitovaná a spojená s ďalšími očakávaniami. Úlohou partnera v taktomto prežívaní je byť žene oporou a rešpektovať, že jej štart do materstva môže byť úplne iný, než sa bežne v spoločnosti očakáva. 

Ísť s dieťaťom do terapie?

Mne ako terapeutovi dieťa na sedení nevadí. Mnohé ženy však zistia, že bábätko je pre ne samotné rušivý element, a tak sa oveľa menej dokážu sústrediť na seba a svoje prežívanie. Je to naozaj veľmi dôležité, aby žena mala aspoň tých 40-60 minút priestor pre seba. Aby mohla byť sama so sebou. Ponoriť sa sama do seba a nájsť tam to, čo potrebuje. Neraz je to výzva, lebo v tomto ženy často musia prevziať iniciatívu, aby si vytvorili ten priestor. Často je to aj prvá takáto ich skúsenosť.