We are
highly
sensitive

Blog

Príbehy

Petra: „Nenechajte to zájsť príliš ďaleko. Dá sa to zvládnuť.“ 

Dve čiarky – všetko podľa plánu

Radostný moment, keď na tehotenskom teste sa objavili dve čiarky. S manželom sme druhé bábätko chceli a podarilo sa ako sa hovorí „na prvú šupu“. Doma som už mala syna, ktorý mal v tom období rok. Nazvala by som to obdobie ako idylické – manžel mal skvelú prácu, ja som pracovala tiež externe a syn bol úžasné dieťa. A tak sme sa rozhodli, že chceme rovno aj druhé. Veľmi som túžila po dievčatku, čo sa aj potvrdilo o pár mesiacov neskôr. Tehotenstvo bolo po zdravotnej stránke bez komplikácií. Mala som síce preeklampsiu, no bola som sledovaná. (pozn. počas prvého tehotenstva mi preeklampsia spôsobila predčasnú akútnu sekciu). Bohužiaľ sme sa v polovici môjho druhého tehotenstva museli sťahovať späť do rodného mesta, manžel aj ja sme prišli o prácu, tak sme klesli aj na štandarde. Dieťatko síce bolo chcené, no približne v 5.tom mesiaci som mala prvé nutkanie na potrat. Čo už bolo chvalabohu neskoro, a s manželom som to ustála. 

Pôrod priniesol miesto radosti plač

Plánovaná sekcia – vedela som čo ma čaká, no aj tak som sa nedokázala na to pripraviť. V nemocnici som prežila dni, kedy som zrazu nechápala, čo sa so mnou deje. Žiadne šťastie, láska ani dojatie. Narodila sa nám dcéra a ja som sa nedokázala z toho tešiť. Od momentu ako ma doviezli zo sály na intenzívku som len plakala. Neustále mi tiekli slzy po tvári, a ja som vôbec nechápala prečo. Čo sa to deje? Vypla som telefón, s nikým som nekomunikovala. Manželovi som len stroho napísala, že nevládzem. Nahovárala som si, že som unavená a potrebujem sa vyspať. Tlačila som si do hlavy myšlienku, že keď prídem domov bude mi lepšie (pozn. mám syndróm bieleho plášťa – strach z nemocničných priestorov). Tých päť dní v nemocnici som sa o malú starala akoby nič. Mlieko mi odstavili – doteraz presne neviem, ako sa to odohralo, a či som to naozaj tak chcela. Obviazaná na prsiach, na nohách, s prelepenou ranou a s tabletkami na zastavenie mlieka v sebe. Nad vodou ma udržala jedna sestrička a moja spolubývajúca. Hodiny tam išli spomalene, ako by som tam bola mesiace. V noci som minimum spala. V hlave mi išli otázky ako, čo sa deje, čo sa to mnou stalo. Nerozumela som tomu. 

Môj nezáujem a neschopnosť prežiť šťastie

Po návrate domov sa moje stavy zhoršovali. Začala som hľadať na internete, že čo to so mnou je. No samozrejme, že som si žiadnu depresiu nepripustila. O popôrodnej depresii som vtedy takmer nič nenašla. Pár článkov, ktoré som si ľahko vedela odôvodniť, prečo sa mňa netýkajú. No ja som hľadala skutočné príbehy, chcela som vedieť, či sa naozaj môže človek cítiť tak zmiešane. Moje pocity by som opísala ako na šmýkalke. S prvoti som bola unavená. Nahovárala som si nedostatok spánku a vyčerpanie z pôrodu. Okej. No po šestonedelí to nabralo rýchly spád. Cítila som sa ako nehodný človek mať rodinu a starať sa o deti. Jej plač bol mojím spúšťačom. Nevedela som ju uspať, nevedela som ju utíšiť. Kŕmenie, aj keď len z fľašky, bolo pre mňa náročné. Čas som s ňou žiadny okrem základnej starostlivosti netrávila. Ja som ležala v posteli a len som sa na ňu pozerala. Prepadli ma výčitky, chcela som sa zabiť. Nepodarilo sa to. Nič sa nestalo vďaka môjmu manželovi. Aj keď po šestonedelí nastúpil do práce, veľmi dlho tam nevydržal. Často som mu už ráno volala, že musí prísť domov, lebo ja to nezvládnem. Prvé spoločné Vianoce si nepamätám. Na teraz ich mám vytesnené. 

Boj o prežitie

Pokusov o moje zabitie bolo viac, no všetky sme s manželom ustáli. Obdobie od jej narodenia po jej prvý rok – pre mňa jedno z najťažších životných skúšok. Množstvo preplakaných nocí, kde som sa obviňovala zo všetkého. Hlavná myšlienka bola, že som neschopná. Cez deň som  fungovala ako na nejakého autopilota a večer padala do postele s pocitom viny a sebaobviňovania. Uzatvárala som sa.

A potom prišli tie výčitky od rodiny a známych. Prečo sa netešíš? Mala by si byť vďačná, že máš zdravé deti a skvelého manžela. Áno. Mala by som, ale nejde to. Niekoľkokrát som sa snažila ráno zobudiť a zabudnúť na to, čo sa v mojej hlave deje. Tak veľmi som si nahovárala, že sa z toho vyspím, že to zvládnem. Pár mesiacov (dcéra mala približne pol roka) som sa aj snažila usmievať, vyšlo slnko a manžel ostal znova doma. Síce sme to finančne strašne ťažko zvládali, no vďaka mojej sestre sme prežili. Manžel sa staral zväčša o domácnosť, a ja som tam bola ako okrasný doplnok. On a moja sestra ma nútili vychádzať z domu. Tlačil ma do obrovských výziev – navariť niečo dobré, uspať dcéru, zahrať sa so synom. Pre mňa bola jedna činnosť na deň ako víťazstvo nejakej súťaže. 

Diagnostikovaná depresia a moja cesta proti nej

Aby som to upresnila. V mojej hlave sa akoby usídlil niekto iný. Ovplyvňoval moje rozhodnutia, moje činy a vo výsledku moje myšlienky. Stačila maličkosť a ja som sa dokázala rozsypať na zem, padnúť na kolená, vytrhať si vlasy, šklbať oblečenie zo seba, búchať sa o stenu, o zem, ničiť sa. V hlave ma niečo donútilo si myslieť, že som hovno. Odporná, nechutná, sama sebe neznesiteľná. Nenávidela som sa. Za všetky moje chyby v živote, už sa to netýkalo len malej, už to bolo komplexné. Manžel takmer každú noc musel so mnou viesť hodinové rozhovory, kde som s mojimi záchvatmi plaču – smútku a kriku – hnevu naňho útočila s otázkami. Bolo to náročné. Keď skončilo leto a prichádzal malej prvý rok, a moje myšlienky na samovraždu sa vrátili, ma manžel presvedčil, dodnes neviem ako, aby som išla k psychologičke. Mala som šťastie, moju psychologičku poznám už pár rokov. 

A tu je prvý aha moment

Ja som už navštevovala psychologičku kvôli mojej nerozhodnosti a nestálosti. Ona ma po prvej návšteve, s podrobným vysvetlením, poslala k psychiatričke, kde som nastúpila na liečbu antidepresívami. Bol to hrozný pocit. Bála som sa, že stratím samú seba. No vďaka liekom si pamätám malej druhé Vianoce. A ak si niekto doteraz myslel, že lieky ťa vyliečia z depresie. Tak omyl. Diagnostikovaná mi bola popôrodná depresia, ktorá prešla do stredne ťažkej depresie. A výkyvy z liekov ma doniesli na cestu sebapoznania. Tak často som bola raz hore, raz dole, že mi to liezlo na nervy. Najprv som strašne veľa spala, potom som zase nevedela spať. Buď som sa prehnane smiala alebo prehnane plakala. Moje reakcie boli prehnané, a nedali sa predpokladať. Psychiatrička mi po 3 mesiacoch brania liekov odporučila hospitalizáciu. Ja som ju odmietla. No keďže manžel už musel ísť do práce, po vyše roku bez príjmu, sme to už nevedeli ustáť. Prišla moja mamina (pozn. mamina žila v zahraničí, dlhodobo). V krátkosti mamina u nás strávila ¾ roka a ja som začala písať.

Otvorene som sa s ňou bavila o rôznych traumách z môjho života i z jej života. Tým, že bola u nás, som už nemohla hľadieť len na seba. Už som nebola v mojej hlave len ja, ale už tam boli aj deti a ona. Jej prítomnosť ma donútila sa zobudiť z mojej bubliny a tak som začala so seba terapiou. Začala som sa viac vnímať, čo prečo robím, ako sa chovám, aké mám názory. Samozrejme chodila som aj ku psychologičke na sedenia, kde sme to všetko hodnotili a rozdebatili. No a po odchode maminy by som povedala, že som bojovala, ako som najviac vedela. A ako sa blížil prvý rok na liekoch, som mala pocit, že som na dobrej ceste. No bohužiaľ moja mamina niečo pred Vianocami náhle zomrela. V zahraničí, bez rozlúčky, v spánku. A ja som bola tam, kde na začiatku. Zložila som sa a nevládala som sa vyhrabať von. Dostala som trojnásobok liekov, manžel opäť musel prísť domov a ja som bola opäť na začiatku mojej cesty. 

Z dola hore

Trvalo mi pol roka kým som sa z toho dostala – zmierila, a lieky znížila na pôvodnú dávku. Moja cesta musela opäť pokračovať. Písala som, veľa som si písala o mojich myšlienkach a pocitoch. Snažila som sa slovami vyjadriť, čo cítim a čo si myslím. Vytriedilo sa moje okolie, bola som sama. Následne som sa odhodlala ostať sama doma s deťmi a manžel vycestoval opäť do zahraničia. Jeho odchody a príchody mi spôsobovali panické záchvaty, úzkosť a vo výsledku mi bola diagnostikovaná tetánia. No ja som už nabrala v sebe nejakú silu, že to nemôžem vzdať. Bojovala som sama so sebou, aby som nepadla opäť na dno. Hrdo som si opakovala, že milujem seba, milujem svoje deti a milujem svojho manžela. Síce maximálne vyčerpaná, keďže som do noci písala a na striedačku viedla s manželom dlhé rozhovory, no držala som sa. 

Prišlo prvé výročie mamininho úmrtia a ja som už stála nohami na zemi. Síce ma ubíjalo ešte množstvo myšlienok, no už som s nimi pracovala. Našla som rešpektujúci priestor pre moje deti, kde začali chodiť a ja som tam našla priateľky. Detský klub, ktorý mi vniesol do života útočisko. Našla som tam pochopenie pre moje myšlienkové pochody rešpektujúcej výchovy a pohľadu na život. Po pol roku som vysadila lieky. Psychiatričke som to oznámila a ona to prijala. Ku psychologičke už nechodím, ale sme v kontakte. Písať píšem stále. Mám pevné priateľstvá. Neznášam klamstvo a som maximálne úprimná. 

Už nikdy nebudem ako predtým. Pred a po pre mňa neexistuje. Prijímam depresiu ako súčasť môjho životného príbehu.

Neustále na sebe pracujem. Už viem, čo mi spôsobuje úzkosť a pocit neistoty. Mám svoje „maniere“, ktoré praktizujem na upokojenie mojej mysle a tela. Som žena, ktorá miluje svojho manžela. Manžel pracuje v zahraničí a to čo sme prežili, náš vzťah ešte viac spečatilo. Som matka, ktorá miluje svoje dve deti. Syn teraz bude končiť prvý ročník ZŠ ako domškolák. Dcéra je takisto doma. Sme trojka, ktorá drží spolu. Som spisovateľka. Napísala som svoju prvú knihu „Tá druhá“, ktorá ako e-book bude čoskoro uverejnená na mojej web stránke

Som človek, ktorý prekonal popôrodnú depresiu a zdieľa svoj príbeh na sociálnych sieťach. 

Mojím prianím je, aby sa o tom hovorilo viac. Oveľa viac. Skutočné príbehy, ktoré v skutku popíšu, čo sa naozaj deje. Nenechajte to zájsť príliš ďaleko. 

„Dá sa to zvládnuť.“ 

Petra Javrová

Ďakujeme, že tento príbeh nešírite bez nášho vedomia.

Čítať ďalej
Príbehy

Klaudia: „O popôrodnej depresii a adaptačnej úzkosti u mužov hovoríme veľmi málo.“

Na Deň otcov 2024 uverejňujeme zdieľanie jednej z mám, Klaudie, ktoré je práve o jej vnímaní partnera – otca dieťaťa v kontexte zažívania vlastnej duševnej ťažoby.

Všetko sa to začalo vetou: „Prebúdzaš vo mne otcovstvo.“

Vybrali sme sa na spoločnú cestu dieťaťa. Keď sme s manželom zistili, že čakáme dieťatko, boli sme v šoku. Samozrejme, aj šťastní. Toľko zmien, čo začínalo v našom živote: sťahovanie do lepšieho bývania, tehotná žena, ktorá bola krehká a stále potrebovala opateru kvôli nekonečnému zvracaniu. Rola otca môjmu manželovi začala 9 mesiacov pred narodením bábätka. Spočiatku to vyzeralo, že sa ani neteší. 

„Prepáč mi, že som taký sebecký,“ vravel mi jeden večer, keď som mala pocit, že ignoruje všetko, čo ja prežívam. Sebecký určite nebol, potreboval len čas. Keď sa dozvedel, aké pohlavie čakáme, rozplakal sa. Vtedy sa zamiloval. Pôrod prežil celý so mnou. „Cítim sa ako po 12-hodinovej smene v práci.“ 

Takto spomína na ťažký začiatok zrodenia života jeho bábätka. Prestrihol pupočnú šnúru a neuvedomoval si, čo ho doma čaká. Konečne je jeho poklad doma spolu s jeho manželkou, ktorá je iná. Učia sa spoločne: kojiť, on sa učí prebaľovať, varí, stará sa o domácnosť. Všetko robí automaticky, každý deň. No príde čas, keď sa vráti do práce, do jeho každodennej reality, ktorá je však iná. 

Nevyspaté noci, plač novorodenca, niekoľko hodín v práci medzi kolegami, ktorí sa vracajú domov do ticha, pretože nemajú deti. On sa vracia k uplakanej manželke a dieťaťu. Nechce to tak, nevie sa vcítiť do role otca. Má strach o manželku, ktorá trpí zrejme popôrodnou depresiou. A tak si zvyká na nový normál, že musí prebrať starostlivosť o dieťa on: kŕmenie, prebaľovanie, tíšenie, uspávanie. 

Náročné, pretože on sám si ešte nezvykol na rolu otca a musí sa starať o chorú manželku, novorodenca a chodiť do práce. Aj naňho to celé dopadne a svet začne vnímať čierno. Nemá to komu povedať, je skleslý a výbušný. Rozprávame sa o tom len my dvaja.

Popôrodná depresia u mužov alebo adaptačná úzkosť sa veľmi málo dáva do pozornosti. 

Muž aj vďaka manželkinej podpore vyhľadá pomoc u odborníka – psychológa. Keď sa manželka vďaka liečbe popôrodnej depresie cíti lepšie, všetko je v živote zrazu krajšie.  Aj muž dostáva nerušený priestor sa zamilovať do bábätka a nájsť sa v role otca.

Všímajme si aj otcov, prihovorme sa im, pýtajme sa, ako vnímajú oni novú úlohu v ich živote. Je to dôležitejšie, než si myslíme.

Klaudia

Čítať ďalej
Rozhovory

Psychologička v pôrodnici v Liptovskom Mikuláši

Vedeli ste o tom, že v niektorých pôrodniciach na Slovensku nájdete priamo na oddeleniach aj psychologičky? Vďaka podpore z Nadačného fondu Telekom pri Nadácii Pontis vám prinášame rozhovor s niektorými z nich.

V Liptovskej nemocnici s poliklinikou v Liptovskom Mikuláši sme sa rozprávali so psychologičkou PhDr. Michaelou Lehotskou o tom, ako to na ich gynekologicko-pôrodníckom oddelení funguje. 

 

Mať psychologičku na oddelení nie je samozrejmosť. Od ktorého roku je v mikulášskej pôrodnici prítomná aj psychologička? 

Som tu od apríla 2023. Takže aktuálne to je niečo vyše roka. Mám úväzok na jeden deň v týždni. Ženy ma nájdu na gynekologicko – pôrodníckom oddelení každý pondelok a stredu v popoludňajších hodinách. Ak by to však bolo potrebné, viem prísť aj v iný deň. Pracujem ešte aj na psychiatrickom oddelení.

Čo je vašou úlohou?

Môj čas na oddelení je primárne o tom, že navštívim každú z izieb a v nej jednu alebo dve mamičky. Pri príchode sa predstavím, poviem im o možnosti porozprávať sa aj individuálne, ak by mali potrebu. Takéto hlbšie rozhovory sa zväčša dejú mimo izby, aby sme zabezpečili naozaj súkromný, bezpečný priestor. Stáva sa, že sú ženy aj prekvapené, že je na oddelení psychologička. 🙂 Zo spätnej väzby od žien vnímam, že doplnenie zdravotníckeho personálu o profesionála, ktorý sa stará primárne o dušu, je pre ne naozaj prínosné.

Ako konkrétne si môžeme predstaviť váš prínos pre ženy na oddelení?

Pri návštevách na izbách sa snažím aj o edukáciu v duchu, že je naozaj normálne, ak sa cítia rôzne po pôrode. Aby sa toho nezľakli. V situáciách, kedy je prítomný aj manžel (kedykoľvek počas hospitalizácie) alebo návšteva (v čase návštev. hodín) a majú záujem, rozprávam sa s nimi všetkými. V takýchto prípadoch, kedy je napr. prítomný aj manžel, podporujem oboch čerstvých rodičov v tom, aby sa vedeli pochopiť navzájom. Častokrát sa potom debata naozaj veľmi prirodzene rozprúdi a dotkneme sa rôznych tém.

Snažím sa, aby som podporovala ľudskosť, empatiu a pocit bezpečia na oddelení. Častokrát dokážem vniesť väčší kontext a pochopenie pre prežívania žien pre ostatný personál a tým aj scitlivovať prostredie a ľudí v ňom. Mám spätnú väzbu od žien, že to vnímajú naozaj veľmi pozitívne, že je na oddelení niekto, kto sa na ne pozerá celostne. Stalo sa mi, že aj prítomnosť mňa ako psychologičky bola motiváciou ísť rodiť práve do našej pôrodnice. 

Čo je špecifikom vašej pôrodnice v kontexte psychológie?

Tým, že som na oddelení najmä popoludní, vnímam možno väčší priestor na rozhovor s oboma rodičmi. Rovnako ak tehotné ženy absolvujú niektorú z predpôrodných príprav v našom regióne, tak už priamo vtedy dostávajú informáciu, že v pôrodnici budem aj ja a bude tam priestor zaujímať sa aj o ich duševné zdravie. 

Môžu aj žena samy požiadať o vašu psychologickú návštevu?

Áno. Ja sama robím prípravu na pôrod a už v rámci nej hovorím, že pracujem aj na oddelení a som tam pre ženy k dispozícii. Ženy majú tým pádom na mňa priamy kontakt. Rovnako na našej webovej stránke nemocnice ženy vedia nájsť kontakt priamo na mňa. Počas príprav na pôrod na našom oddelení hovoria kolegynky aj o možnosti využitia psychologickej podpory v rámci hospitalizácie. 

Keby bola potrebná psychiatrická intervencia u ženy, je možná?

Áno. V prípade potreby vieme zvolať konzílium so psychiatrom zo psychitarického oddelenia v našej nemocnici zvyčajne ešte v ten deň. V celom tomto procese dbáme na to, aby mohla byť mama s dieťaťom spolu. Takýchto prípadov však nie je veľa, ale vyskytujú sa.

Môžu sa ženy aj po prepustení obrátiť na vás, ak sa necítia dobre a chceli by sa s vami porozprávať?

Áno, vždy to spomeniem už pri úvodnom rozhovore, že je taká možnosť vyhľadať ma alebo kontaktovať aj po prepustení do domáceho prostredia. Mamičkám vysvetlím, kedy spozornieť, čo si všímať a ubezpečím ich, že aj v takých chvíľach na to nemusia byť samé ale majú sa na koho obrátiť. Je to pre ne bezplatné. 

 

,,Snažím sa byť také spojítko medzi doktorom, pôrodnou asistentkou a tehotnou/rodiacou ženou.”

PhDr. Michaela Lehotská

 

Čítať ďalej
Rozhovory

Psychologičky v pôrodnici v Trenčíne

Vedeli ste o tom, že v niektorých pôrodniciach na Slovensku nájdete priamo na oddeleniach aj psychologičky? Vďaka podpore z Nadačného fondu Telekom pri Nadácii Pontis vám prinášame rozhovor s niektorými z nich.

V pôrodnici vo Fakultnej nemocnici v Trenčíne nájdete dve psychologičky- Mgr. Tatianu Klempovú a Mgr. Máriu Demitrovú. Rozprávali sme sa s oboma (Mária musela počas rozhovoru odísť) o tom, ako to na klinike, kde pôsobia, funguje. 

Mať psychologičku/čky na oddelení nie je samozrejmosť. Od ktorého roku sú v trenčianskej pôrodnici prítomné aj psychologičky? 

TK: Na kliniku som prišla začiatkom roku 2018.  

MD: Ja som na klinike od roku 2022.

Čo konkrétne je vašou úlohou na klinike, teda vo vzťahu k tehotným ženám a ženám po pôrode?

MD: V pôrodnici sa snažím mať prehľad o všetkých ženách, minimálne o nich vedieť, že sú u nás. Primárne sa starám o tehotné ženy, ktoré majú rizikovú graviditu a ocitnú sa na oddelení z nejakého dôvodu ešte pred pôrodom. Rovnako sa starám aj o maminy, ktoré sprevádzajú svoje novorodeniatka, ktoré z nejakého dôvodu ešte musia byť hospitalizované (napr. po predčasnom pôrode, pri komplikáciách v prvých dňoch života a pod.)

TK: Spomedzi tehotných žien sú našimi klientkami najmä ženy, u ktorých sa v gravidite alebo po pôrode rozvinuli nejaké obtiaže (najčastejšie depresie alebo úzkosti). Ďalšou skupinou žien sú tie, ktoré majú v anamnéze psychiatrickú diagnózu, prípadne zažili tehotenskú stratu, či prichádzajú k nám s traumatickou skúsenosťou/zážitkom. V ich prípade sa snažíme o to, aby sa počas pobytu na oddelení predišlo opätovnej retraumatizácii alebo vzplanutiu pôvodného psychiatrického ochorenia. Okrem toho podporujeme ženy po strate bábätka počas trúchlenia, a v prípade potreby i počas ďalšieho tehotenstva a pôrodu či krátko po ňom. Staráme sa aj o ženy, ktoré sa rozhodli vzdať dieťaťa po narodení. Aktuálne sa čoraz častejšie venujem aj tehotným ženám, prípadne ženám zvažujúcim tehotenstvo, ktoré prichádzajú na odporúčanie svojho gynekológa. Obvodní gynekológovia o nás začínajú vedieť, tak vzrastá osveta aj v týchto témach. Gynekológovia vedia, že majú ku komu ženu poslať, ak potrebuje psychologickú konzultáciu. Mnohé ženy takto môžu byť v kontakte s nami naozaj dlho. Žena sa na nás môže samozrejme obrátiť aj po prepustení z pôrodnice.

V čom vnímate váš prínos pre ženy na oddelení?

MD+TK: Sme tam pre ženy, keď nás potrebujú. V tomto napr. zohrávajú dôležitú rolu úlohu aj sestričky. Niekedy nás aj ony samy smerujú k ženám, ktoré sú možno viac plačlivejšie, vykazujú nejaké známky nepohody, nechcú ísť domov, či majú veľký strach zo starostlivosti o dieťatko. To vnímam ako veľký benefit, že sme tam veľmi rýchlo pre ne v takýchto situáciác. Bojujeme trochu s tým, že napriek osvete, ktorú sa snažíme robiť, je málo žien, ktoré samé od seba povedia – rada by som sa porozprávala so psychologičkou. Rovnako, keď k nám prichádzajú ešte tehotné ženy, tak s nimi vieme veľmi efektívne pracovať na zvyšovaní kvality ich prežívania, ak vykazujú známky úzkosti, depresie. Rovnako tak vieme veľmi pekne pracovať so ženami, ktoré prichádzajú s akoukoľvek traumatickou skúsenosťou a vieme aj v spolupráci s ďalším personálom hľadať možnosti, ako podporiť ženu a zabrániť retraumatizácii. 

Ako vyzerá deň psychologičiek na vašom oddelení?

MD: Ráno sa zúčastňujeme ranných sedení celého tímu. Následne si vždy ráno zmapujeme oddelenie, pýtame sa personálu, či nás na niektorú pacientku neupozorní. Primárne ideme za týmito pacientkami, následne sa snažíme navštíviť každú pacientku. Niekedy práve aj ženy, ktoré sa objektívne nejavia rizikovo, tak sa môže stať, že potrebujú našu podporu. Stretávam sa často s momentmi, kedy žena v krehkých momentoch (plač, neistota) naozaj ocení, že prídem do izby a som tam pre ňu. 

TK: Samozrejme to, že ženy mnohokrát prežívajú ťaživé pocity, nutne automaticky neznamená, že majú nejakú psychickú poruchu. Práve to, že je tam niekto, kto sa zaujíma o ich duševné prežívanie, legitimizuje ich pocity a emócie, je nápomocné. Mnohokrát ženám stačí a je podporné to, že postupne prichádzajú na niečo, čo im vie byť nápomocné a o čo sa budú vedieť oprieť, keď prídu domov. Kontakty na nás sú na našom webe a aj my samy hovoríme o možnosti nás kontaktovať, ak by sa necítili dobre. 

Keď prichádzame za ženou, vždy hľadíme na jej aktuálnu situáciu a možnosti sa rozprávať. Ak napr. práve žena nemôže, vieme si dohodnúť v rámci dňa iný termín. Snažíme sa zohľadňovať aj priestorové možnosti tak, aby sme vytvorili bezpečný priestor pre všetky témy. 

Keby bola potrebná psychiatrická intervencia u ženy, je možná?

TK: Áno je. Máme naozaj nadštandardné vzťahy so psychiatrickou klinikou, za čo sme veľmi veľmi vďačné. Takže ak je potrebné pre ženu vyžiadať aj psychiatrickú starostlivosť, máme sa na koho veľmi rýchlo obrátiť. Toto je naozaj dôležité, že ženy, ak potrebujú rýchlo nastaviť liečbu, dostanú ju.

Môžu aj žena samy požiadať o vašu psychologickú návštevu?

TK: Môžu. Stačí, že oslovia kohokoľvek z personálu a požiadajú ich o naše zavolanie. 

Môžu sa ženy aj po prepustení obrátiť na vás, ak sa necítia dobre a chceli by sa porozprávať?

TK: Rovnako ak ženy nie sú práve hospitalizované, vedia nás kontaktovať aj tak. Kontaktovať nás môžu telefonicky na čísle 0940 242825, číslo nájdu aj na klinike na nástenkách  alebo v poučení k screeningu. Ideálne je zavolať a ak nedvíhame, napísať SMS (väčšinou nedvíhame, keď pracujeme, ale ozývame sa naspäť). Druhá možnosť kontaktu je cez adresu gpk@gmail.com alebo FB Pôrodnica Trenčín, kde nám požiadavku na kontakt s nami postúpi pani sekretárka. 

Čo je špecifikom vašej pôrodnice v kontexte psychológie? 

TK: Náš popôrodný skríning. Pri prepustení dostanú naše pacientky od staničnej sestry také papieriky, do ktorých vypíšu emailový kontakt na seba a my ich následne o  5 – 6 týždňov na to kontaktujeme. Ženy dostanú link na online dotazník, ktorého výsledky následne spracujeme. My si potom sledujeme a kontaktujeme ženy, ktoré skórujú hranične alebo pozitívne na depresívne prejavy. Následne tieto ženy kontaktujem. Je to samozrejme dobrovoľné. Ak by bola pre ženu užitočná pomoc zvonka, tak jej ju samozrejme ponúknem. Všetky ženy, s ktorými sa takto spojím, majú na mňa tým pádom priamy kontakt. 

 

 

Čítať ďalej