Blog

Informáciu o tom, že čakáme naše Pohodové dietko sme mali veľmi skoro. Materská intuícia začala fungovať. 🙂 Veľká radosť bola neraz sprevádzaná aj inými pocitmi. Samu ma to prekvapilo. Najskôr, či naozaj dostanem tehotenskú knižku a to, čo vo mne rastie, sa zmení zo žltkového vaku na bijúce srdiečko, potom ďalšia méta, či prejde obávaný prvý trimester, ďalšia kontrola, či je všetko tak ako má byť, či sa riziko preeklampsie nezmení na realitu, či.. niekoľko ďalších faktorov má mátalo sem i tam. 

Bude bábo

Radostnú novinu sme kvôli zmeneným dovolenkovým plánom pustili do sveta celkom skoro. Okolie sa nesmierne tešilo. Čo ma však reálne prekvapilo a nepadlo mi to dobre, bolo, že mnohí ku gratulácii pridali aj ich zdieľanie, že oni o svoje prvé bábo prišli. Vedela som, že to nie je úplne raritná udalosť, ale v situácii, že už sme boli dvaja v jednom tele, mi takáto informácia ťala do živého a ja som nevedela, čo s tým. Zrazu to už bolo tak reálne ohrozenie, že niekedy ma to úplne paralyzovalo. Neraz som sa cielene vyhýbala otázkam na to, ako sa máme s bábom. K tomuto podvedomému strachu sa pridal ešte enormný stres v práci, z ktorej som odchádzala. Niekedy mám pocit, že v tých prvých mesiacoch boli dni, kedy som bola len v strese a bolo náročné sa nadýchnuť. Začarovaný kruh. Po pár mesiacoch som si ale povedala: ,,Dosť, takto nechcem fungovať.”

,,Nie je to tvoj príbeh.” 

Vedela som, že pri pôrode chcem byť spolu s manželom, no zároveň som vedela, že aj konkrétna dula je mi srdcu blízka a z nejakého dôvodu ma k nej ťahá. Práve v tom náročnom období, v nejakej polke tehotenstva, som sa s ňou stretla. Hoci sme sa videli len raz, nesiem si z toho stretnutia vetu dodnes. Môj tak silný strach prísť o bábätko sa zrazu rozplynul. ,,Nie je to tvoj príbeh.”  Zdanlivo jasné, že nežijeme životy a osudy blízkych či vzdialených, ale tak nesmierne potrebné to počuť. Z iných úst. Navždy ďakujem, Zuzi, za túto vetu.

Začína Covid

Zuzanina veta mi dala krídla. Takú tu ľahkosť, ktorá mi tak veľmi v spleti toho strachu, či úzkosti prvých mesiacov chýbala. A zrazu bol nový rok. Rok 2020. Pracovný pomer ukončený, tri mesiace do pôrodu. Aj dnes sa ešte pousmejeme s mužom nad tým, ako sme v televíznych novinách videli informácie o Covide s tým, že aha, ok, ideme ďalej. Akosi nám ani nenapadlo, že o chvíľu to môže byť aj naša realita. Pár týždňov prešlo a my sme reálne precitli. Dodnes presne viem, kde som bola, keď bol oznámený prvý prípad nákazy aj u nás. Bolo to presne mesiac do termínu. Večer sme odpočítavanie posledného mesiaca pred pôrodom oslávili návštevou reštaurácie. Na veľmi dlho poslednou. Pár dní na to sa v podstate všetko začalo zatvárať.

Škrtáme ľudí

Posledný mesiac som svoju pôrodnicu navštevovala každý týždeň. Týždeň čo týždeň bola vstupná hala plnšia o všetky možné zábrany, dezinfikátory no hlavne prázdnejšia o ľudí. Asi dva týždne pred pôrodom sa okresala budova aj o sprievod pri pôrode. Zrazu mi z mojej predstavy o pôrode ostala len zazmluvnená lekárka, ktorá proste v rámci núdzového stavu nemohla odcestovať na plánovanú dovolenku, ktorú mala mať pár dní po mojom termíne. Tu som si veľmi vďačná za prípravu na pôrod, vďaka ktorej som precítila absolútnu dôveru v to, že ja svoje dieťa na svet privediem a bude to v poriadku. Kiež by mi taká dôvera v seba ostala aj po pôrode. 🙂

Deň D

Keď prišiel deň D, bola som pokojná, zvedavá, celý pobyt doma bol sprevádzaný takým tým naším rodinným humorom. Keď sa na príjme potvrdilo, že to je naozaj plodová voda, definitívne sa zavreli za mnou dvere pôrodnice. Akási jednosmerka na začiatku apríla 2020. Ostala som v tom len s dieťatkom, manželom nahratými afirmáciami a piesňou Sound of silence, ktorá je tá moja pôrodná.

Čo príde po pôrode?

Moja gynekologička mi ešte vo fáze tehotenstva len tak poznamenala, že ono to nie je len o pôrode, ale hlavne, čo príde po ňom. Len kto vie dopredu, čo naozaj príde po ňom. Keď opadol adrenalín z pôrodu, s dcérkou sme už boli spolu na izbe, nastala tá realita. Keď sa k tomu spätne vraciam, myslím, že najviac na tom celom mi chýbal manžel, ktorý tam proste byť nemohol. Takto už s odstupom času vnímam absolútnu krehkosť bytia, ktorá je však veľmi ľahko riešiteľná, keď máte po ruke milovaného človeka. Byť objatá, tak pomojkaná, že to dáme a bude dobre. Keď vidím jednu z fotiek z poslednej noci pred prepustením domov, vidím seba v nočnej košeli, no zároveň aj čírej nahote. Vidím strašne vystrašenú ženu, ktorá fakt nevie, čo má robiť a či to dá.

Vitaj lockdown

Domov sme prišli pár hodín pred tým, než začal prvý lockdown pred Veľkou nocou 2020. Keď si spomeniem na to zúfalstvo, tak mi to príde ako z nejakého zlého filmu. Nik nevedel, čo sa bude diať. Aj napriek tomu, že som sa pripravovala na dojčenie, pomoc laktačnej poradkyne bola nevyhnutná. Všetka česť dáme, ktorá nám poskytla prvú online konzultáciu, avšak potrebovali sme niekoho skúsenejšieho a tak sme hľadali ďalej. Nájsť niekoho, kto by k nám reálne prišiel, keď môžete ísť maximálne do najbližšieho obchodu, sa zdalo byť nemožné. Zrazu sme však natrafili na jednu poradkyňu. Povedala, že príde. Rozplakala som sa od šťastia, že nám naozaj niekto pomôže.

Čiernobielosť materstva

Začiatok v role matky mi ukázal veľa o mne. Nebolo mi úplne cudzie fungovať v niektorých témach dosť čiernobielo a materstvo a témy s ním spojené, mi len vytvorili živnú pôdu pre totálny stres a úzkosť, ktoré takéto fungovanie vie podporiť. Pre začiatok – buď dojčíš, alebo nedojčíš. Dnes už viem, že je toľko ciest ako sa k tomu postaviť. Nesmierne sa mi uľavilo, keď som prijala fakt, že moje telo dokáže dojčiť do nejakej miery a zvyšnú doplní dokrm. Myslím, že vtedy sa nám všetkým trom v rodine veľmi uľavilo. Dojčenie bude pre mňa navždy mementom toho, že neexistuje len jedna cesta, ani dve. Ale je ich toľko, koľko je žien na svete.

Viem, čo chcem, ale realita ukázala niečo iné

Od začiatku som vedela, ako chcem viesť dcérku životom. Ako tá najskúsenejšia matka čakateľka som však netušila, že rokmi zažité vzorce správania len mojím rozhodnutím robiť to inak nezmiznú. Rozhodnúť sa ísť v materstve vedomejšie je jedna vec, ale potom príde konfrontácia v stave absolútnej únavy s tým všetkým, čo dietko prináša a nastupuje realita. Moja realita bola, že väčšinu prvých dní a týždňov som fakt netušila, čo robiť. Zmietali sa vo mne snáď všetky druhy emócií, ktoré ľudská duša pozná. Veľmi jasne si pamätám, ako na úplnom začiatku som bola schopná plakať a vzápätí sa nad tým diviť, že prečo vlastne. Vnímam tento dotyk s baby blues ako naozaj niečo nevšedné. Ešte aj tie slzy stekajúce po lícach boli akési iné. Nekonečne zázračné je to naše ľudské telo, ktoré sa s tými všetkými veľkými zmenami vysporadúva aj týmto spôsobom. Krokodílie slzy sa však časom menili. Na slzy obyčajné, no nejak výraznejší posun som veru ani po tých dvoch týždňoch necítila. Baby blues to už nebolo. 

Tlaky, ale nie tie pôrodné

Tých tlakov, ktoré som na sebe vnímala bolo naozaj veľa. Nielen dojčenie ale aj to, či dcérka dosť priberá, ma totálne zúskotňovali. Zakrátko sme zistili, že ďalších 8 týždňov musí byť balená na široko po celý deň. To už bola akoby pre mňa posledná kvapka a stal sa zo mňa naozaj úzkostný uzlíček. Je dosť podľa tabuliek to moje dieťa, som ja dosť ako matka pre ňu? A tak dokola. Do rodičovstva som vchádzala s vedomím, že každý rodič nejak popíše to svoje dieťa. Ale kontakt s tým, že skutočne moje ,,zlé“ rozhodnutie môže mať na ňu dopad, bolo niečo paralyzujúce. Veľmi mi chýbalo to také odkukávanie od iných mám. Ako to robia s ich deťmi. Také to praktické. V tom som fakt mala nulové skúsenosti. Lenže covid a veľký strach o to malé dieťatko urobili svoje.

Plač dieťaťa

Ak ste pozerali seriál Lucifer na Netflixe, tak vám dá zmysel, keď vám poviem, čo bude môj hell loop. Prechádzky s kočíkom. Tešila som sa na ne najviac na svete. V realite to bolo malé osobné peklíčko. Toto je tiež niečo, čo mi nikdy nenapadlo. Že dieťa môže bojkotovať kočík. Dáva to však zmysel. Takéto deti proste na prechádzkach v kočíku neuvidíte, takže o nich nie je jednoduché sa dozvedieť. 🙂 Moje duševné zdravie v tom období zachránila šatka na nosenie. Bola to často jediná cesta ako sa dostať von cez deň, aspoň na malú chvíľku. Niekedy som mala pocit života vo väzení a chuť vrátiť čas. Napísané ťaživé myšlienky čierne na bielom. Pre nás rodičov je plač vlastného dieťaťa niečo ako rezanie motorovou pílou do mozgu. Možno expresívne, ale neviem si predstaviť väčší pocit zúfalstva a až fyzickej bolesti, ako keď máte dieťa, ktoré nielen v kočíku, ale ani mimo neho neviete utíšiť, nerozumiete, čo sa deje, ako mu pomôcť a potom už všetci plačete s ním. Najviac som vďačná, že na tieto veľké ťažoby sme boli dvaja s manželom. 

Drahý muž

Ďakujem mu, že mi dovolil byť prvé mesiace v absolútnej autenticite, ktorá bola neraz naozaj zúfalá. Tie prvé mesiace nám ukázali, ako tu vieme byť pre seba. Lebo tá ťažoba začiatku sa netýka len žien, ale aj mužov. Často sa nám stalo, že sme si spoločne poplakali obrazne či doslovne nad tým, že fakt nevieme, ako toto dáme. Tá samota v tom celom, ktorú nám korona a núdzový stav do života priniesli, bola miestami neznesiteľná. Vtedy ešte viac ako inokedy sa mi len potvrdilo, že technológie nikdy nenahradia to také fyzické ľudské.

Šťastie na ženy

Prekvapilo ma to, ale zrazu som mala v živote jednorožce. Tak volám sama pre seba ženy, ktoré sa zrazu objavia, povedia, čo aktuálne potrebujem počuť a často o tom ani neviem a potom zrazu odídu. Tie moje, z rôznych oblastí dovtedajšieho života, zdieľali veľa zo svojho popôrodného prežívania a mne vtedy veľa došlo. Sme v tom všetky tak veľmi spolu. Každá po svojom, ale všetky v tom materstve na začiatku tápeme. Tie čierne dni, kedy som fakt nevnímala, že toto raz môže skončiť a bude ľahšie, sa zrazu zdali znesiteľnejšie a vnímala som nádej. Drahé ženy, ani som nevedela, ako veľmi vás potrebujem. Ďakujem.

Terapia ako darček k roku materstva

Sú darčeky a darčeky. Ja som si dala takýto. Po nejakom polroku sa moje zžívanie sa s novou rolou začalo ustaľovať. Pomohlo mi veľa o tom hovoriť s mužom a pár príbehov žien, ktoré som si neraz čítala naozaj dokola. Tento je jeden z nich. Taká zdanlivo banalita, ale práve tie naozaj silné zdieľania ľudí z vonku mi dali pocit, že v tom ako žena nie som sama a jediná. Neprekvapím, keď poviem, že veľmi sa mi uľavilo, keď som zreálnila svoj predstavy a našla svoju cestu nielen v dojčení, či v nosení, ale aj v ďalších témach, ktoré boli pre mňa nejasné. Síce to boli akoby podnety z vonka, no hlboko zasahovali moje presvedčenie o mne samej. Po polroku mi už bolo o dosť lepšie, no stále nie tak, aby som cítila, že som opäť vo svojej sile. Na jeseň sa stala veľká vec. Dietko začalo tolerovať kočík a mne sa otvoril nový svet. Veľmi veľa pohybu a vypočutých podcastov počas jej spánku. Zima, mráz, dážď, to bolo jedno. Toto bol ten zdroj, ktorý ma ťahal čoraz vyššie k hladine. Môj cieľ nebol lietať v oblakoch, bolo ním len ležať na hladine a byť. 

V rámci tohto obdobia som sa dostala aj k jednému dielu podcastov od Mamgangu, konkrétne 16.ty diel so psychologčkou Hanou Celušákovou. Pamätám si ako sa mi prechádzkou kotúľali slzy po tvári a cítila som nesmiernu úľavu. Že naozaj to aj takto môže byť. A odtienky toho, aké všetky dušebôle po pôrode existujú, sú naozaj rôzne. Keď sa časom opäť pandemická situácia troška zlepšila povedala som si to také Gizkine: ,,Idem, riešim,” a zaklopala som na dvere terapeutky. Neprišla som už v akútnej fáze akéhosi duševného rozkladu, no prišla som veľmi vyčerpaná tým, že som to prvotné obdobie dala na vlastnú päsť. Potrebovala som si utriasť niektoré témy a nájsť v nich pokoj. Už po prvom sedení mi zase narástli krídla. Počuť, že niektoré myšlienky nemám len ja, ale všetky matky, ktoré si sadajú do terapeutického kresla, mi dovolilo nadýchnuť sa. Ťažoba sa postupne rozplývala. Také oslobodzujúce.

Dva roky po

V čase spustenia projektu som dva roky mamou. Nemenila by som za nič na svete. Učím sa tak veľa o sebe. Rastiem. A popritom rastie aj ten náš malý človek. Mám pocit, že tento začiatok mi dal také to životné ultimátum, že teraz alebo nikdy. Keď bolo mojím jediným cieľom dňa prežiť, pocítila som aj to také, že aké je to fajn nemať očakávania. Od seba, od nikoho. Už viem, že jediný moment, kedy naozaj žijem, je teraz. Mať predstavu, čo bude zajtra či o týždeň, je super. Je to taký kompas, kam sa uberám. Ale ak sa cestou zmení smer, svet sa nezrúti. Lebo neexistujú len dve cesty materstva. Nech si tvrdí kto chce, čo chce. 

Drahé ženy,

projekt Vysmiata Duša Mamky je tu pre všetky ženy, ktoré potrebujú počuť, že to, čo prežívajú, alebo prežili, je v poriadku. Že aj s protichodnými emóciami a pomocnou rukou psychológov či psychiatrov, sú stále hodnotné bytosti. Ale najmä, že sú to najmilujúcejšie mamy svojich detí.  

Nech je vám tu v komunite ďalších VyDuMamiek dobre.

Katarína Žilák, zakladateľka projektu Vysmiata Duša Mamky

Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.

Môj príbeh je v niečom iný ako tie ostatné. Tak ako sám život. S manželom sme sa rozhodli okolo Veľkej noci 2020, že je už čas aby sme sa pokúsili založiť si rodinu. V máji som už bola tehotná. Tehotenstvo bolo bez komplikácií, našťastie. Život až tak nie. Prerábali sme byt, majster nás neustále ťahal za nos, z prerábky na 7 týždňov sa stala prerábka na 7 mesiacov, zasiahla nás aj smrť v rodine. Život nám nadelil toho dosť v tomto období.

Pôrod mi začali vyvolávať

Mala som málo plodovej vody. Nebolo to úspešné a drobcovi začali klesať ozvy srdca, tak sa pristúpilo k sekcii. O niekoľko hodín som sa zobudila s triaškou, v bolestiach a vlastne úplne dezorientovaná na pooperačke. Kto zažil celkovú anestézu, ten to pozná. Sestričky mi doniesli drobca a ja som bola ako ochromená. Nie láskou, nie teplom pri srdci, ale bolesťou, sklamaním zo seba a strachom. Keď som už bola na izbe a sestičky mi ho chceli priniesť na rooming in, prosila som ich ešte o jednu noc bez neho. Šialene som sa bála. Našťastie som bola na izbe s ďalšími dvoma ženami, takže som sa necítila až tak zle. Sestričky boli úžasné, nápomocné, pomáhali s dojčením, s nájdením čo najlepšej polohy na dojčenie. Všetko vysvetľovali, ukazovali, naozaj klobúk dolu pred nimi, robia to denne a naozaj to berú ako poslanie.

Prišli sme domov

A ja som mala stále pocit, že som v nejakom zlom sne. Že som zodpovedná za ďalší ľudský život. Nikdy v živote som nebola taká stratená v niečom, čo som mala predsa vedieť inštinktívne. A nejde len o nevedomosť. Väčšina vecí mi bola vyslovene nepríjemná. Dojčenie bolo pre mňa strašné, cítila som sa ako dojná krava, ktorá je využívaná pre mlieko. Unavená a vyčerpaná z neustáleho… však všetkého…

Do toho prvá poradňa, kde teda nemal malý dostatočnú váhu, tak sme museli začať prikrmovať. Nič čo som robila, nebolo dobré. Ak som aj nasledovala rady laktačných poradkýň dojčiť, dojčiť, nosiť, dojčiť, aj tak nebolo dobre. Cítila som sa pod psa. Ráno som vstávala s pocitom sklamania, že toto je moja realita a nie len nočná mora. Dieťa nespalo ani cez deň, ani v noci, lebo koliky, hodiny sme ho nosili na rukách a v momente, keď sme ho položili, že konečne spí, bol hore.

Na všetko dvaja

Striedali sme sa s mužom, štekali sme po sebe. Závideli sme si ten krátky moment, kedy ten druhý išiel na záchod alebo do sprchy. Stále som myslela na to, že čo by iné dali za to, aby sa im podarilo otehotnieť za mesiac, čo by dali za zdravé dieťaťko, ako som ja vlastne nevďačná ,,matka“. Nedokázala som sa označiť za matku. Prišla apatia, nezáujem o vlastný život, mód ,,na robota“. Ani neviem vďaka čomu, no precitla som a rozhodla som sa skončiť s dojčením. V mojom prípade to bolo odsávanie a následné kŕmenie z fľaše. A veci začali pomaličky ísť k tomu lepšiemu. Cítila som, že moje telo je opäť len moje. Ale cítila som aj strašné výčitky, že mu nedávam to najlepšie, čo môžem.

Vedela som, že toto môže prísť

O popôrodnej depresii a baby blues som vedela aj predtým, ale nikdy som si nemyslela, že by sa to mohlo týkať aj mňa. Ale čo som nevedela je, že je to pomerne bežné. Myslela som si, že v mojom prípade sú to len hormóny. Že sa to zakrátko dá do poriadku samo. Dostala som sa do momentu, (cca 3 mesiace po pôrode), kedy som si uvedomila, že chcem ísť za psychológom. Opäť sa mi vracala sila. Nevedela som, ako mám riešiť situácie okolo syna, ale vedela som, ako mám začať riešiť moju situáciu. Využila som poradenstvo online, ale mala som pocit, že potrebujem aj osobné stretnutie s odborníkom. Pani psychologička bola skvelá. Chodila som k nej cca mesiac. Povedala som jej všetko čo sa nám prihodilo počas môjho tehotenstva, ako sme to vnímali a ako to ide s malým.

A vtedy akoby opadla hmla

Zrazu som si uvedomila, že ja tu nie som preto, aby som robila všetko správne. Aj tak, kto z nás vie čo je to správne? Kto je správna matka? Tá čo dojčí do maturity a pritom jej to ide na nervy? Tá čo chce byť kamoš, ale nevie, či nie je moc benevolentná? Tá čo je starostlivá a citlivá, no nedovolí dieťaťu, aby skúmalo svet samé? Tá čo spí s dieťaťom, no cez deň je rozbitá a šupne mu do ruky tablet, aby mala chvíľu pokoja? Neviem. To nevie nikto. A preto som sa prestala snažiť robiť veci správne.

Začala som ich robiť tak, aby mi v tom bolo dobre. Za krátko na to zareagoval aj synátor. Tlak upadol, koliky a reflux sa dali doporiadku a z nás sa pomaly stali kamoši. Jasné, že aj dnes sú dni, kedy si nevieme prísť na meno a iste, sú aj také kedy je to super, ale označenie matka mi ostalo cudzie dodnes. Sama seba vnímam ako ,,otca v sukni“.

Ako je to dnes, vyše roka po pôrode?

Ľúbim svojho syna a užívam si čas s ním. Ale rovnako si užívam aj čas bez neho, kedy som v práci a som vo svojej bubline. Kde robím to čo ma baví a nasycujem moju potrebu byť užitočná.

Aneta

Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.

,,Keby som nemala podporu, neviem, čo mám robiť a čo sa so mnou deje, tak to nedopadne dobre.”

O téme duševného zdravia po pôrode som reálne dopredu nevedela nič. Vedela som, že niečo takéto existuje, ale nič konkrétne. Mali sme to dokonca aj my v rodine, resp. moja teta, ale tak 40 r. dozadu. Doba vtedy ale bola iná, ľudia nemali informácie.

Keď som otehotnela, vyskakovala mi táto rodinná skúsenosť často v hlave. Bála som sa, aby som aj ja sama nemala popôrodnú depresiu. Nevedela som čo konkrétne takáto diagnóza zahŕňa, len som mala strach, keď sme ju mali v rodine. V určitom bode, keď sa u mňa rozvinula, som si dokonca myslela, že som si ju nejako privolala. To však nie je možné. Depresia sa proste stane, človek si ju len tak neprivolá. 

Vytúžený syn

Náš syn je vytúžené dieťa. Čakali sme na neho niekoľko rokov. Veľmi sme sa tešili, tehotenstvo bolo naozaj radostné obdobie. Bola som veľmi spokojná, vysmiata. Proste šťastná žena.

Zmena pôrodnice na poslednú chvíľu

V deň keď som prišla za dohodnutým doktorom s tým, že mi už nejako nie je dobre, mi lekár oznámil, že pôrodnicu zatvárajú a ja si musím nájsť nového lekára a teda aj pôrodnicu. Ostala som v šoku, v bolestiach a v totálnom strese. Ako prvorodička som bola úplne vykoľajená, počítala som s lekárom a známym prostredním. Teraz som ostala bez toho všetkého. Domov som odchádzala s tým, že ani neviem, čo idem robiť. Prišlo mi to veľmi nefér, lebo to nebola raritná situácia v tej pôrodnici. Stačilo povedať vopred, že sa niečo také môže opäť stať a pripravila by som sa.

V priebehu dňa sa mi podarilo dohodnúť inú pôrodnicu, kde si ma rovno v ten večer nechali. Bol pondelok večer. V stredu ráno po tom, ako pôrod neprebiehal ako mal, ho ukončili neplánovaným cisárskym rezom. Ja som sa na pôrod pripravovala, chodila som na kurzy, učila sa ako sa starať o dieťa atď. S odstupom času sa však pýtam, prečo nik nerobí školenia na tému ženskej psychiky po pôrode. Učíme sa ako sa starať o dieťa, ale tak veľkú tému nik nerieši. Prečo?

Odlúčenie

Tým, že som rodila sekciou, po pôrode som videla syna možno na dve sekundy a potom až o dva dni. Dva dni! Je to pre mňa spätne fakt nepochopiteľné. Toto oddelenie od dieťaťa bolo pre mňa veľmi ťažké. Mala som pocit, akoby ma od neho odstrihli. Zrazu keď mi ho doniesli, bol pre mňa ako cudzí človek. Asi aj z tohto dôvodu som mala potom naozaj problém nadviazať spojenie so svojím synom. Bola to naozaj zlá kombinácia pôrodu a prvých dní po ňom. Myslím, že toto prispelo k mojej veľkej duševnej nepohode hneď od začiatku.

Cisársky rez a následné odlúčenie skomplikovalo začiatok laktácie. Síce mi personál doprial čas na rozbeh, jednoducho to nešlo. Malý bol hladný a ja som ho nedokázala dostatočne nakŕmiť. Samozrejme reagoval na to neustálym plačom, čo bolo pre mňa naozaj frustrujúce, prostre strašné, keď nedokážete uspokojiť svoje dieťa.

Doma som sa snažila rozbehnúť laktáciu aj s pomocou laktačnej poradkyne, avšak šlo to neuveriteľne slabo. Mám pocit, že syn plakal nonstop. Dokázal preplakať aj polovicu bdelého času. Cez deň takmer vôbec nespával. Nad predstavou, že novorodenec prespí celý deň som sa mohla tak pousmiať. Do toho pocit, že kde je ten materinský pud, kde je tá materinská láska? Ja som to tak proste necítila. Mala som absolútne výčitky, že to tak mám cítiť a že som asi naozaj zlá matka, keď to tak necítim. Mala som pocit, že všetci to tak cítia, len ja nie, tak som asi neschopná. Bol to taký začarovaný kruh, z ktorého je ťažko vyjsť, lebo to sa len nabaľujú výčitky, pocity zlyhania a tak dokola. 

Moja záchranná sieť

Skúšala som osloviť kamarátky, ktoré mali deti, či niečo podobné zažili. Mnohé mi  tiež napísali, že to je prirodzené, láska príde, nikdy to nie je hneď od začiatku. Na internete nie je realita. Prekvapilo ma, že takmer všetky, hoci už majú aj staršie deti, prežili veľmi podobné veci a ja som vlastne doteraz o tom ani nevedela. Pričom je to normálne, len teda treba to riešiť. No nik o tom ľahko nehovorí. Možno hanba, vysmiatie okolím? Vedomie, že to takto ženy majú, ale nezastavilo to, ako veľmi zle som sa cítila. 

Toto nie je v poriadku

Po vyše mesiaci po pôrode som mala svoj prvý panický atak, bolo to veľmi neprijemne. Cítila som, že toto už nie je v poriadku. Mala som silné búšenie srdca, chuť jednoducho utiecť. No a do toho sa pridali počiatočné depresívne nálady, bolo to úplne strašné. Pridali sa k tomu aj   nespavosť, nechutenstvo, tiahla zlá nálada, izolácia. Nevedela som sa tešiť zo života, z ničoho, čo ma tešilo pred tým. Mala som veľký stres z návštev, hoci som prirodzene veľmi spoločenský človek. Ak mal niekto prísť, úplne som panikárila. Ľudia nechápali, že čo sa so mnou deje. Aj toto bola pre mňa ďalšia kontrolka, že niečo nie je naozaj v poriadku. 

Prosím o pomoc

Myslím, že po týchto atakoch a depresívnych začiatkoch som zareagovala naozaj rýchlo. Vedela som, že musím niečo robiť, potrebujem si pomôcť.

Manžel bol perfektný. Videl, že sa so mnou niečo deje. Mal zrejme aj niečo naštudované, lebo na to, že chcem vyhľadať pomoc zareagoval veľmi dobre. Rovnako aj svokra mi bola veľkou oporou. Prekvapila ma však moja mama a súrodenci. Nechápali, čo riešim. Nechápali, že prečo som smutná, neteším sa, nemám radosť zo života. Bolo to pre mňa veľmi smutné a ťažké im vysvetliť, že ja naozaj potrebujem pomoc. Oni to len zľahčovali, že veď usmej sa, nebuď taká vážna. Toto bolo pre mňa asi naozaj najhoršie. To nepochopenie.

Materstvo v depresii

Svokra a muž trávili všetok čas so mnou. Pomáhali nonstop s malým, hoci sú obaja zamestnaní. Budem im navždy vďačná, že so mnou prešli najhoršie prvé mesiace a celú tú najnáročnejšiu časť liečby depresie. Viem si predstaviť, že bez podpory to musí byť extémne ťažké a život ohrozujúce. Ja sama sa musím priznať, že som mala samovražedné myšlienky nielen voči sebe, ale aj dieťaťu. Je to veľmi ťažké si priznať, ale bolo to tak. To je to, čo robí depresia. Úplne vás opantá. Mala som pocit, že jediná cesta ako si pomôcť, je ukončiť to. Inú cestu som nevidela. Tieto myšlienky generovali ďalšie výčitky svedomia a tak dokola. Absolútne som nemala kontrolu nad mojimi myšlienkami. Boli to extrémne nepríjemné stavy. Každý deň bol pre mňa utrpením. Neverila, že môže byť lepšie. Čo sa týka vzťahu so synom, extrémne som sa bála byť s ním sama. Keď som počula plač, myslela som, že mi exploduje hlava. Myslela som, že sa zbláznim, keď som s ním výnimočne ostala sama. Mala som pocit, že každá sekunda je neznesiteľné utrpenie. Kto ma kedy príde vyslobodiť z tohto stavu.

Dostávam pomoc 

Asi dva mesiace po pôrode, na začiatku leta som vyhľadala psychiatra. Mala som šťastie, v priebehu pár dní sa mi dostalo odbornej pomoci. Lekár skonštatoval, že som niekde na pomedzí stredne ťažkej až ťažkej depresie a nasadil mi liečbu. Odporučil mi následne zapojiť do liečby aj psychoterapiu. Ja som však nečakala a chcela ju skúsiť hneď. V rámci terapie som si však uvedomila, že to bolo pre mňa veľmi ťažké, lebo depresia ma tak ovládala, že ja som tam len sedella ako telo bez duše. Nevedela som sa hýbať, rozmýšľať, rozhodovať sa. Terapiu som po čase ukončila, lebo som vnímala, že vo vtedajšom stave ešte nemohla byť naozaj efektívne. Aj terapeutka mi povedala, že psychoterapia má veľmi dobrý efekt, keď je depresia miernejšia. Ja som však bola na tom naozaj zle. Bola som naozaj krôčik od hospitalizácie. V liečbe antidepresívami som samozrejme pokračovala ďalej. 

Liečba depresie

Kým mi lieky zabrali, to chvíľu trvalo. To je na tom to najhoršie, keď už aj človek vyhľadá pomoc, tak stále tam je ešte nejaké obdobie, kedy neprichádza úľava. Deň za dňom sa môže pomaličky zlepšovať situácia, ale ja sama som tie mini zlepšenia nedokázala cítiť. Takmer dva mesiace som len čakala, kedy to príde, celý deň som chodila za svokrou a manželom s takým tým, že snáď to ani nikdy nepríde. Neuvedomovala som si tie malinké zlepšenia. Bolo to také to zúfalstvo, že koľko to bude ešte trvať? Taká rezignácia, odovzdanie. Peklo nemôže skončiť, prestala som veriť. Je pravda, že dlhší nástup účinkov bol možno spôsobený aj zmenou liekov, lebo prvé mi nesadli. To sa tiež stáva. Leto bolo najhoršie, ale na začiatku jesene som začala vnímať jemné zlepšenia. V tomto období som mala nonstop niekoho pri mne. Báli sa, že ublížim sebe či malému. Aby som jednoducho neurobila skratové rozhodnutie.

Prežiť toto čakacie obdobie s podporou blízkych je naozaj veľmi dôležité.

Liečba zaberá

Keď som mohla opäť spať, opäť som mala chuť jesť, zrazu som vedela, že som na dobrej ceste. Začala som sa opäť tešiť. Mala som pocit, že som sa začala k sebe opäť prinavracať. Mala som chuť sa socializovať, komunikovať, plánovať veci. To som sa už potom naozaj začala cítiť lepšie. Čo sa týka syna, tak som sa už o neho vedela postarať, ísť s ním von, pritúliť si ho, prebaliť, zahrať sa s ním. Cítila som sa v tom oveľa, oveľa lepšie. Zrazu nebol problém byť s ním sama. Cítila som veľkú zmenu. Zrazu sa mi začalo budovať depresiou zničené sebavedomie, že aha, veď ja to dokážem. Len teda musím byť v pohode a potom to zvládnem.

Zrazu som si začala veriť, keď mne samej bolo lepšie. Bol to hnací motor na ďalšie zlepšovanie. 

Od tej jesene sa môj stav nikdy nevrátil tam, kde bol na začiatku. Pociťujem odvtedy výrazné zlepšenie. Občas sa objavia obdobia, kedy mám sklesnutú náladu, ale nelimituje ma to vo fungovaní. Proste len nie som tak vysmiata ako zvyčajne.  

Čo ďalej?

Po menej ako dvoch rokoch mi lekár znížil dávky liekov. Teraz mám už len úplne minimálnu dávku. O pár mesiacov ich pravdepodobne vysadím. Kdesi sa toho aj bojím, či sa zase tie stavy nevrátia. Veľmi dúfam, že nie. 

Martina

Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.