S vinou a hanbou sa v materstve stretávame naozaj často. O tejto citlivej téme sme sa rozprávali s Luciou Záhorcovou.
Lucia Záhorcová je psychologička, vedkyňa, poradkyňa pre pozostalých a vysokoškolská pedagogička. Ako vedecká pracovníčka pôsobí na Ústave experimentálnej psychológie CSPV SAV, prednáša na Katedre psychológie Trnavskej univerzity. Jej hlavnou oblasťou odborného záujmu je psychológia odpustenia, ktorej sa venuje vyše 10 rokov vo výskume i v praxi. Je mamou dvoch detí. Na instagramovom profile psychologia_vedecky_a_laskavo a webe www.odpustenie.sk popularizuje tému odpustenia a príbuzné psychologické témy, s cieľom byť láskavejší k sebe a druhým.
V prvej časti rozhovoru sa dozviete:
- psychologické pozadie viny a hanby
- aký majú dopad na naše prežívanie
- či môžu byť pre nás aj prospešné
- v akých podobách sa vyskytujú v živote ľudí
Ako vníma psychológia vinu/pocit viny?
Vina je morálna emócia. To znamená, že vzniká vtedy, keď nejakým spôsobom prekročíme naše štandardy toho, čo vnímame ako dobré alebo zlé, správne alebo nesprávne. Vina nás teda upozorňuje na to, že sme urobili niečo, čo z nášho pohľadu nie je správne. V materstve sa môže napríklad ozvať, keď kričíme na dieťa, keď hodnotíme, že mu púšťame príliš veľa rozprávok, ale aj preto, lebo sme nedojčili alebo pôrod nevyšiel podľa našich predstáv.
Je rozdiel medzi vinou a hanbou?
Často si tieto emócie zamieňame, ale ich podstata je iná a aj ich dôsledky pre nás, pre naše zdravie a vzťahy. A práve ich porozumenie a zvedomenie môže byť prvým krokom k tomu ich zmierniť. Pri vine náš vnútorný hlas hovorí, že som ,,urobila niečo zlé” či ,,urobila som chybu” – hodnotíme teda naše správanie ako nesprávne. Hanba je tá emócia, pri ktorej náš vnútorný hlas hovorí,,ja som ale hlúpy/a, zlyhal/a som, som úplne neschopný/á…”, prípadne si doplňme to vlastné. Je tam teda veľký rozdiel – kým pri vine hodnotíme naše správanie ako nesprávne, pri hanbe hodnotíme celého seba ako zlého/zlú. Hanba je tak intenzívne bolestivá emócia, ktorá mi hovorí, že som vo svojej podstate chybná, zlá, nehodná lásky.
Sú teda pre nás nejaké iné dôsledky toho, keď prežívame vinu a keď hanbu?
Aj keď sa to tak nemusí na prvý pohľad zdať, pocit viny pre nás môže byť prospešný. Keď načúvame svojim pocitom viny, môžu nás upozorniť na naše nesprávne konanie. Otvára sa nám tak možnosť uznať svoje správanie (sami pred sebou či pred inými), ospravedlniť sa a urobiť potrebné nápravy. Keď kričíme na svoje dieťa, vina je, keď si hovoríme: ,,Toto nebolo správne. Mala som to zvládnuť s väčším pokojom. Nabudúce sa budem snažiť inak.” Vieme si tak zreflektovať, že sme nekonali správne a keďže nás nezaplavuje pocit hanby, dieťaťu sa aj ospravedlniť. S väčšou láskavosťou k sebe vieme aj naprávať svoje chyby a byť láskavejší k druhým.
Aké dôsledky má pre nás hanba?
Ak cítime hanbu, náš vnútorný hlas hovorí: ,,Opäť som zlyhala. Za nič nestojím. Som najhoršia mama.” Hanba nás zacyklí v bolestivých pocitoch vlastnej neschopnosti a nehodnosti, sme k sebe veľmi kruté. Hanba môže byť navyše tak silná, že sa pri jej prežívaní chceme skryť, ujsť, prepadnúť pod zem. Nemotivuje nás ospravedlniť sa – keď totiž povieme nahlas, čo sme urobili, akoby sa to stane reálnym a nám sa potvrdí, že naozaj za nič nestojíme. Prípadne sa ospravedlníme tak, že je to nefunkčné, neefektívne a ešte viac zraňujúce. A tak pred tým radšej ,,ujdeme” – tú bolesť utlmíme napríklad pohárom vína.
Naopak, pocity viny súvisia s vyššou empatiou, súcitom, schopnosťou odpustiť si. Keď ma teda nezaplaví ten bolestivý pocit, že za nič nestojím, preto, čo som urobila alebo neurobila, viem sa aj viac napojiť na prežívanie druhého, oddeliť si to, čo som urobila, od toho, kým som, a tak si môžem aj odpúšťať.
Pocity viny sú teda iba výlučne pozitívne?
Keď urobíme chybu a vieme si ju zvedomiť a zreflektovať, ale nenecháme sa tými pocitmi pohliť – naopak, svoje správanie naprávať – ide o adaptívnu vinu. Poznáme však aj neadaptívnu vinu, ktorá sa týka správania, ktoré zahŕňa nerealisticky vysoké štandardy. Napríklad, ako matka chcem byť vždy 100% láskavá, rešpektujúca, milujúca, dobre naladená, dostupná… A to jednoducho nejde.
Cítim teda strašnú vinu, že mi to materstvo vlastne vôbec nevychádza, ako som si predstavovala.
Narodí sa mi druhé dieťa a ja sa bičujem, že nedokážem každý deň pripravovať montessori aktivity pre staršie dieťa, ako som zvykla. Lenže to je prakticky nemožné. Neadaptívna vina teda nehodnotí správanie, ktoré je morálne nesprávne, ale také, ktoré je nerealisticky dokonalé. Takáto neadaptívna vina je potom často prepojená s hanbou – mám nerealisticky vysoké štandardy a prirodzene v nich zlyhávam, takže som vlastne neschopná. A takto sa mi to bolestivo potvrdzuje.
Navyše, pocity viny môžu byť aj chronické, kedy si hovoríme aj pri sebamenších chybách: za všetko môžem ja, opäť je to moja chyba, zase som to pokazila, nikdy nič neurobím dobre…. Je to akoby príbeh môjho života, ktorý sa mi neustále opakuje.
Čo s nami robia pocity viny a hanby v živote?
Zasahujú do nášho vnútorného prežívania. Ovplyvňujú to, aký máme vzťah so sebou, s druhými, so svetom, či ako sa správame. Pre človeka s vysokou tendenciou k prežívaniu hanby môže byť náročné autenticky sa zapájať do vzťahov. Prípadne sa ľahko vzdáva rôznych príležitostí, lebo sa bojí negatívneho hodnotenia — druhými, či svojho vlastného. Tendencia k prežívaniu hanby tiež viac súvisí s depresívnym a úzkostným prežívaním, s prežívaním hnevu či s nižšou sebaúctou.
V akej podobe vieme ešte vidieť hanbu v našich životoch?
Je tiež viac prepojená so závislosťami. Môže to vyzerať napríklad tak, že človek sa tak hanbí, až pije, a následne sa tak hanbí za to, že pije a čo robí, keď pije, že potrebuje znova piť, aby tú hanbu necítil. Hanba tak pre nás predstavuje určitý začarovaný kruh, ktorý môže byť veľmi bolestivý – pre nás, aj okolie.
Je nejaká charakteristika ľudí, ktorá ich viac predisponuje k takýmto častým pocitom viny/hanby?
Tých charakteristík je viac, napríklad vyšší perfekcionizmus – teda tendencia posudzovať sa príliš prísne, veľmi tvrdo hodnotiť, pokiaľ nesplníme požiadavky, ktoré na seba kladieme alebo ktoré vnímame, že od nás očakáva okolie. Vysoká sebakritika, teda keď má človek výrazného vnútorného kritika, ktorý mu hovorí, čo všetko a ako robí zle.
V rozvoji pocitov hanby a neadaptívnej viny hrá však prím rodinné prostredie, z ktorého človek vychádza. Tých dôvodov môže byť niekoľko, spomeniem niektoré. Rozvoj pocitov hanby má na pozadí časté zahanbovanie, kritiku, ponižovanie, či zosmiešnovanie zo strany rodičov či iných významných dospelých. Môže sa jednať o rôzne oblasti, výkon, vlastnosti, výzor, ale aj bežné emocionálne prejavy. ,,Pozri sa na seba ako vyzeráš, keď plačeš!”, ,,Dobré dievčatká sa takto nehnevajú, to nie je pekné.” Posielanie do kúta, časté porovnávanie medzi súrodencami, trestanie tichom, opakované nereagovanie na snahy o kontakt zo strany dieťaťa… Dieťa sa nejakým spôsobom spontánne prejavuje a rodič, hoci väčšinou nechce, mu môže dávať najavo, že nie je dosť dobré, že vo svojej podstate nie je milované a prijímané také, aké je. Dieťa si tak môže zvnútorniť presvedčenie, že musí byť iné, aby bolo prijímané a milované, musí si lásku, prijatie, či pozornosť zaslúžiť.
Takto vieme prísť na príčiny neadaptívnej viny?
Časté neadaptívne pocity viny spojené s vysokými štandardmi môžu súvisieť s tým, že takéto štandardy na nás kládli naši rodičia alebo iní významní dospelí. Prípadne mali naši rodičia veľmi ťažký život, v rodine bola prítomná vážna choroba, strata, závislosť, či závážné konflikty a my sme to, nevedome, chceli nejakým spôsobom našim rodičom uľahčiť. Teda byť tou dobrou dcérou, ktorá robí všetko správne, nepridávať starosti.
Chronické pocity viny, kedy sa obviňujeme aj za to, za čo skutočne nemôžeme, môžu mať na pozadí aj nejaký emočne silný zážitok, hlboké zranenie až traumu, ktoré sme si vysvetlili ako našu chybu. ,,Keby som sa správala inak, naši by sa stále nehádali… mama by nepila…otec by ma nebil…” atď. Rôzne takéto bolestivé zážitky, neraz opakované a neošetrené nejakým iným dospelým, môžu spôsobiť, že si dieťa vzťahuje to, čo sa okolo neho deje, na seba. V dospelosti tak môže automaticky reagovať tak, že ,,samozrejme, aj toto je moja chyba, stále robím niečo zle”.
O vine a hanbe v kontexte materstva resp. rodičovstva si môžete prečítať v ďalšej časti rozhovoru. Tento obsah je súčasťou špeciálneho obsahu v rámci 29. februára ako Dňa navyše. Ďalší špeciálny obsah nájdete na tomto odkaze.
