Ľubka: „Prišli momenty, kedy som pochopila, že nie som divná, nie som v tom sama…“
Milé VyDuMamky,
keďže sa ma táto téma do špiku kostí týka a boríme sa s ňou už rok, beriem možnosť rozprávať svoju skúsenosť cez Vás ako ďalší posun.
Mať silu prehovoriť o tom, ako sa žena po pôrode naozaj má
Ticho o svojom traumatickom pôrodnom zážitku nie som už zopár mesiacov. Vyšla som „s kožou na trh“ práve preto, že ustáť celú tú situáciu mi už pripadalo nemožné. Aj napriek prebiehajúcej terapii na spracovanie traumy som mala pocit, že mi popôrodná depresia zožeria už posledný prst na nohe a keď niečo neurobím, zle dopadnem.
Kde to začalo
Na môj stav mal priamy vplyv pôrod. Dovolím si tvrdiť, že som sa stretla s čistým pôrodným násilím, nerešpektovaním mojej osoby, absolútnou ignoráciou. Žiadne vysvetľovanie, komunikácia, nič. Zomlel ma systém, aj keď som bola akokoľvek skvele pripravená, a okrem iného som teda „papuľa“, ktorá si nenechá len tak niečo. V tehotenstve som absolvovala kurz Hypnopôrodu, rôzne doplnkové kurzy, aby som pochopila čo pôrod obnáša, fyziologicky atď. Nechcela som nič viac, len rešpektujúci prístup, komunikáciu, žiadne zbytočné zásahy. Dočítala som sa aj o psychických ťažkostiach, ktoré môžu nastať.
Že sa ma budú tieto duševné ťažkosti týkať, som netušila, a už vôbec nie, v akom merítku.
Avšak, nakoľko sa na ďalších pôrodných boxoch odohrávali vyvolávané plánované pôrody, a na mladú pani sekundárnu lekárku to bolo asi priveľa, ocitla som sa doslova v klasickej pôrodníckej mašinérii. Ja som si uchovávala svoj pokoj, dýchanie, na prvorodičku to postupovalo veeeľmi rýchlo a všetci boli nadšení. Nakoľko som dlho bola bez manžela, možno som si ani neuvedomovala, kam sa rútime. Samozrejme, poloha na chrbte mi nijako nevyhovovala, nevedela som anilen efektívne dýchať, nie to tlačiť. Dieťa bolo stále OK, aj ozvy. Potrebovali to proste len urýchliť. Nonstop tlačenie na brucho, epidurálka vykvapkaná na zem, a k nám ani jedno slovo. Verím, že lekárka nepoznala ani moje meno. Pôrodná asistentka ignorovala manžela, keď ju na EPI upozornil. Váľala sa po mne, kým som na ňu v poslednej fáze nezvreskla „nie“, v momente, keď som precitla do reality a myslela si, že mi zlomila rebrá.
Traumatizujúca pôrodná skúsenosť, nech je akokoľvek stará, dokáže v nejakej forme zasahovať do aktuálneho života a prežívania. Ak vo vás táto pasáž otvára staré rany, povedzte o tom svojej blízkej osobe, alebo zvážte vyhľadanie odbornej pomoci aj prostredníctvom kontaktov v tejto sekcii.
Traumatický vstup do role mamy
Toto celé vplývalo na môj vstup do materstva. Vnímam to ako dôvody, prečo sa u mňa spustila popôrodná depresia a posttraumatická stresová porucha. Ja som nezažila žiadnu vlnu eufórie, žiadnu lásku, proste nič pozitívne. Odchádzala som ako zlomená troska, za 6 dní som sa dostala na predtehotenskú váhu. A doma ma to zložilo. Teraz v polke októbra to je presne rok, odkedy sme so Samkom prišli domov, a pamätám si to živo, akoby to bolo včera.
Nie každá žena má v role mamy rovnaký štart
Odmietala som vlastné dieťa. Plakala som, že s ním musím byť sama, bála som sa, čo s ním budem robiť. Že neviem naplniť jeho potreby, desila som sa momentu, keď zaplače, keď sa zobudí. Bola som úplne paralyzovaná. Nevedela som si oddýchnuť, nevedela som mesiace poriadne spať. Stále som bola v režime „útek alebo útok“. Zasekla som sa v momente, keď ma obrali o všetky moje kompetencie a ja som nemala ako ujsť a ani sa brániť.
Ťaživé myšlienky a oveľa viac ako strach
Nebol to ale len strach prvomatky, ktorá nevie čo a ako. Došlo mi to podstatne neskôr, a naozaj dlho som tomu neprikladala váhu. Mysleli sme si, že ide o baby blues. Keď som však po pár mesiacoch vedela povedať také veci, aké som povedala, vedeli sme, že je zle. Už v pôrodnici som sa po piatich dňoch pristihla pri tom, ako pozerám von oknom a rozmýšlam, čo by sa stalo, keby som ním vyskočila. Doma ma stále obchádzali myšlienky na pôrod a neustále som sa pýtala sama seba, čo som urobila zle. Prečo to tak dopadlo? Čo som mohla zmeniť, inak reagovať, pripisovala som si plnú vinu za zlý pôrod, obrovské zranenie, atď. Až časom mi mozog otváral okienka, čo sa dialo naozaj, čo mi aj dopĺňal a ozrejmoval manžel. Pochopila som to až o mesiace neskôr, na terapii, že som nič zmeniť nemohla a nie je to moja vina. Avšak v akútnej fáze na začiatku som len nonstop plakala. Aká som neschopná matka, nič nedokážem sama, neviem sa o syna sama postarať. Pokračovalo to smerom, načo sme mali dieťa? Mala som úplne hysterické stavy, že ho nechcem, neznášam, bola to moja životná chyba. Bála som sa kam moje myšlienky zájdu. Vedela som, že mám stále zdravý rozum, v živote by som synovi nič neurobila. Ale desila som sa sama seba, že mi normálne možno raz doslova „prepne“. Preto nastal popud, riešiť to.
Môcť sa oprieť o manžela
Môj manžel je v tomto proste môj hrdina, prebral za mňa naozaj všetko. Kvôli pôrodným zraneniam som si dobré 2-3 mesiace anilen nesadla, manžel prebaľoval, čičíkal, nosil mi syna, hajkal ho, a keby mohol, nadojčil by ho. A to, že to neviem a nevládzem robiť ja, prehlbovalo priepasť medzi mnou a synom. Pôrod katastrofálny, separácia matky a dieťaťa, nedôstojný prístup pri pôrode a aj na odd. šestonedelia, to všetko prispelo k tomu, že mi môj vlastný, vytúžený syn, pripadal ako cudzí. Ako maximálna záťaž. Abnormálne som sa upla na dojčenie, ako na jedinú kompetenciu, ktorú mi nevzali a rozbehla som to, dokázala som to zvrátiť. Avšak celé mesiace som bola ako kôpka nervov, neustály stres, depresia, tlak sama na seba, dieťa mi totálne liezlo na nervy. A z toho som sa cítila ešte horšie, čo som to za človeka, za matku.
V tom „najkrajšom“ období života som sa ja cítila ako totálna troska, ktorá nemiluje svoje dieťa, nezvládne to, nechce ho a želá si život predtým.
Všetko to prehlboval fakt, že nám nemal kto pomáhať. Moje zranenie a následky po ňom (ktoré sa nesú dodnes) ma vyradili z bežného fungovania. Neovládala som panvové dno, zvierače, dlhé mesiace. A ani teraz, po roku, to nie je v poriadku. Syn je nepoložiteľné, často úplne neuspateľné dieťa, čo ale pripisujem tomu, že doháňa, čo mu nebolo dopriate. Mesiace sa len nosil v nosiči, skackali sme na fitlopte, a pod.
Ako dôležité je nechať si pomôcť
Moje telo, ktoré sa nestihlo spamätať z pôrodu, nastúpilo do tohto materského kolotoča a už to išlo – vysunuté platničky, vyradené kríže, kvôli nonstop kočíkovaniu (rozumej mega natriasaniu) tenisové lakte. Už rok v bolestiach, zápal maternice, zápal mliekovodu, a môžeme pokračovať. Nemala som čas na to, aby som sa nejak dala dokopy. A ani nemám. Chvalabohu, že si môžeme dovoliť raz za čas pani na upratovanie, a keďže som stále vonku s kočiarom, tak aj donášku jedla. Bežné denné úkony stíham ako kedy, varím večer, keď malý zaspí.
Odvaha povedať o tom všetko v terapii
Niekedy som tak vypnutá alebo unavená z terapie (EMDR spracovanie traumy), že potrebujem len spať. Keď sa naskytne náhodou čas, venujem ho, v lepších dňoch, cvičeniu alebo oddychu. V tých horších ani nejem, nepijem. Uvedomujem si, že nie každá žena si toto dovoliť môže. Neviem, čo by som robila v takom prípade. A čo je najdôležitejšie, terapia takisto stojí nemalé peniaze. Pričom je to práve systém, ktorý nás tam často dotlačí, do života s následkami.
Na ceste k odpusteniu sebe samej
Pochopiť, že za niektoré veci nemôžem, a že by som ich naozaj neovplyvnila, mi trvalo takmer rok. Nehaniť sa za to, nevyčítať si to. Ešte stále si neviem odpustiť, ale učím sa. Zničilo to mňa, a takmer aj náš 9-ročný vzťah s mužom. Snažíme sa, pracujeme aj na tom, ale je to veľmi náročné. Aj jeho brutálne zmenilo to, čo videl. Je toho toľko….
Ľubka
Ďakujeme, že tento skutočný príbeh nešírite bez našeho vedomia.
